Existujú medzi nami ľudia, ktorí sú talentovaní v jednej oblasti života a potom sú tu ľudia, ktorí sú úspešní takmer vo všetkom, do čoho sa pustia. A medzi takých ľudí patrí aj režisér a hudobník Valentín Kozaňák, ktorý je živým dôkazom toho, že človek môže mať v sebe ukrytých mnoho talentov, len musí nájsť odvahu ich objaviť.
Ako si sa dostal k divadlu? Bola to pre teba nejaká osudová záležitosť?
Robiť divadlo je vždy osudová záležitosť. Ja som sa k nemu dostal už na základnej škole, kde pôsobil v tých časoch veľmi úspešný divadelný krúžok, ktorý viedla pani učiteľka Nehringová. Ale mojou prvotnou motiváciou vtedy nebolo robiť divadlo, ale skôr uliať sa zo školy. Videl som u svojich spolužiakov, ktorí navštevovali tento krúžok, že chodia po rôznych vystúpeniach, tak som to chcel skúsiť tiež. Moja prvá úloha, keďže som bol začiatočník, bola stolička, hral som vlastne kulisu. Ale postupne som dostával aj väčšie úlohy a vždy ma fascinovalo pozorovať, ako pani učiteľka každé predstavenie do detailu pripravuje, možno preto som sa neskôr dostal aj k réžii.
Rodinný muzikál Pinocchio pod tvojím režijným vedením oslavuje v tejto divadelnej sezóne úspechy. Dostali ste sa ako víťaz celoslovenskej prehliadky až na Scénickú žatvu v Martine. Čím je podľa teba inscenácia taká výnimočná?
Pinocchio je po formálnej stránke veľmi komplexné predstavenie, lebo v sebe spája hrané slovo, spev, tanec, hudbu a výtvarnú zložku. Tým je pestré a atraktívne aj pre divákov. Po obsahovej stránke pôsobí takisto veľmi emotívne, pretože rozpráva príbeh vzťahu otca a syna a zároveň prostredníctvom Pinocchiovej túžby stať sa človekom hovorí o krásach ľudského života. Je to predstavenie, ktoré oslovuje malého aj veľkého diváka bez rozdielu veku. Kde môžu diváci túto úspešnú inscenáciu ešte do konca roka vidieť? Po Scénickej žatve nás ešte čakajú dve predstavenia v Dome kultúry v Čadci, ďalej sme boli vybratí aj do Bratislavy na festival TvorBa, kde sa prezentujú každý rok najúspešnejšie umelecké projekty z oblasti divadla, filmu, hudby, no a čaká nás ešte predstavenie v Prahe v rámci festivalu Integrace slunce. Ale Pinocchio sa bude určite hrať po slovenských mestách aj v budúcom roku, takže diváci budú mať dosť možností toto predstavenie niekde uvidieť.
Okrem divadla sa venuješ aj filmovej tvorbe. Film na Slovensku neprežíva úplne ľahké časy. Je v tomto druhu umenia vôbec nejaký priestor pre malého nezávislého tvorcu?
Určite je. To, že nie sme závislí na nejakých prostriedkoch zo štátnych fondov alebo od veľkého sponzora, ale dokážeme si peniaze zaistiť z vlastných zdrojov, nám dáva voľné ruky robiť krátke filmy nezávisle, inovatívne a nebáť sa priniesť do filmu aj prvky, ktoré si bežný filmár možno nemôže dovoliť. No a práve tá nezávislosť nám dáva o to väčšiu chuť pracovať na filme. S krátkym filmom Z cesty ste v tomto roku získali prvé miesto na celoslovenskej súťaži Cineama v Nitre. Ako fi lm vznikol? Film Z cesty vznikol v rámci medzinárodného filmového festivalu 48 hour film projects v Prahe, ktorého sa pravidelne zúčastňujeme v Prahe aj v Bratislave, a bol vytvorený podľa podmienok súťaže za 48 hodín. Za tento krátky čas sa podarilo vymyslieť, natočiť a zostrihať zaujímavé 7-minútové dielo, ktoré si našlo cestu k porote aj k divákom.
A čo hudba? Do svojich predstavení, ale aj filmov, často komponuješ vlastnú hudbu. Máš nejaké hudobné vzdelanie alebo aj v tejto oblasti si skôr samouk?
K hudbe som sa dostal opäť cez divadlo. Najprv som začal, ako každý chlapec, hrávať na gitare a to mi neskôr umožnilo komponovať pesničky k divadelným predstaveniam. Mám iba základné hudobné vzdelanie, takže môžem povedať, že som samouk. Ale naučil som sa pracovať so súčasnou výpočtovou technikou, ktorá dnešným skladateľom veľmi pomáha, takže dnes si už hudbu do svojich predstavení a filmov robím úplne sám.
Robil si hudbu aj pre televíziu. Je v tom veľký rozdiel komponovať hudbu pre seba a komponovať hudbu na zákazku?
Rozdiel v tom je, lebo keď si robím hudbu sám pre seba, tak som jediným autorom a zároveň aj cenzorom. Ale keď robím hudbu pre televíziu, tak o tom rozhodujú iní ľudia a autor sa nie vždy musí trafi ť do ich predstavy. Takže sa im poskytnú prvé demo nahrávky a oni mi potom hovoria, či to chcú rýchlejšie, rytmickejšie alebo melancholickejšie. Ale robil som už hudbu do viacerých televíznych projektov, najmä dokumentárnych filmov a zatiaľ ju vždy akceptovali, takže nakoniec zakaždým nájdeme spoločnú reč.
Pred nedávnom si režijne dokončil nový hudobný videoklip pre slovenskú metalovú skupinu Symfóbia. Ako sa človek od divadla dopracuje až k natáčaniu hudobných videoklipov?
Vzhľadom na to, že som mal za sebou už niekoľko režijných počinov v divadle a v poslednom čase som sa intenzívne venoval aj filmu, oslovil ma kolega kameraman a strihač, či neurobíme nejaké videoklipy pre hudobné kapely, keďže on s tým už mal skúsenosť. Pred Symfóbiou sme spolu urobili niekoľko videoklipov pre iné kapely, ale tento projekt bol o to náročnejší, že už nešlo iba o to, dať dokopy a zostrihať nejaké natočené obrazy, ale videoklip k pesničke Bury it je už v podstate krátkym filmovým príbehom s ucelenou myšlienkou a pevnou dramaturgiou a možno práve preto sa kapela rozhodla pre nás.
Vyzerá to, že máš veľmi široký záber svojich umeleckých aktivít. Dá sa tým živiť alebo musíš robiť ešte niečo iné?
Nie som umelec na voľnej nohe a neživím sa tým. Keby som sa chcel vydať cestou profesionálneho umelca, či už režiséra alebo hudobníka, musel by som tomu venovať ešte oveľa viac času. Mám popri tom ešte firmu ekonomického zamerania, ktorá ma živí. Pre mňa bolo divadlo a celkove umenie vždy niečím na odreagovanie sa, niečím, čo ma v živote nabudilo, aby som po práci prišiel nainé myšlienky.
A čo život mimo kultúrnu metropolu? Nie je to určitý „handicap“ pre divadelníka, filmára a hudobníka?
Ja považujem mesto, v ktorom žijem – Nitru – za kultúrnu metropolu, lebo je tu všetko, čo k životu potrebujem. Či už Divadlo Andreja Bagara a s ním spojená Divadelná Nitra, úspešné hudobné skupiny, študentský život a podobne. Nakoniec do Bratislavy je to odtiaľto iba hodina cesty a navyše Slovensko je také maličké a cez internet a ďalšie moderné technológie poprepájané, že dnes už je úplne jedno, kde umelec žije a tvorí. Môže byť pokojne niekde na chate vo Vysokých Tatrách a predsa sa stále pohybuje v centre kultúrneho diania. Máš za sebou úspešný rok, pripravuješ niečo nové pre najbližšiu umeleckú sezónu? Máme rozpracované nové projekty. Pre Divadlo Materinky pripravujeme nový rodinný muzikál Pipi Dlhá Pančucha, ďalej plánujeme pokračovať v tvorbe nových hudobných videoklipov a vo filme by sme sa radi posunuli o krok ďalej a urobili celovečerný hraný film.
Čo pre teba znamená v živote divadlo, film a hudba?
Pre mňa to znamená hlavne slobodu. Je to možnosť sa realizovať, predstaviť svoju tvorbu aj iným ľuďom, aby prežili na vlastnej koži nejakú moju víziu. Robí mi radosť, že keď niečo nové vytvoríme, lebo nikdy to nerobím len sám, môžeme tým posunúť a inšpirovať našich divákov alebo poslucháčov. Ukázať im nejakú cestu v živote.
Text a foto: Vladimír Dubeň