Národné divadlo v Prahe sa rozhodlo priviesť na javisko Stavovského divadla odvážny, možno na prvý pohľad, až „sebevražedný“ experiment. Po rokoch nezáujmu o ikonického predstaviteľa socialistického realizmu Maxima Gorkého, sa tvorcovia odhodlali vrátiť do divadla hru tohto ruského spisovateľa a dramatika Vassu Železnovovú. Pre svoj zámer si vybrali jeho text z roku 1910, ktorý na rozdiel od verzie z roku 1935 ešte nebol nasiaknutý ideológiou, spojenou s dianím vo vtedajšom Stalinovom Sovietskom zväze.
Gorkij síce hru napísal ako metaforu rozkladu „prehnitej“ kapitalistickej spoločnosti, ale keď sa človek trochu zamyslí nad tým, čo sa deje v súčasnom Rusku, môže v inscenácii pozorovať jasné paralely s autoritárskou Putinovou politikou a so štátom riadeným kapitalizmom, kde sa jedinec, ktorý nie je spriaznený s tzv. „verchuškou“, nemá šancu slobodne uplatniť. Jediné, čo mu ostáva, je držať zavreté ústa a krok, pretože je takmer vo všetkom závislý iba na tom, čo mu servíruje oficiálna štátna moc. Sám autor možno ani netušil, aký hlboký odkaz vo svojej detailnej drobnokresbe charakterov a vzťahov jednej ruskej rodiny, zanechal. Nakoniec Gorkij, hoci po celý život stál na piedestáli štátom uznávaného umenia, sa v závere svojho života tiež dostal do konfliktu so Stalinom a jeho víziou o tom, kam by sa ruská literatúra mala uberať. Nič nového pod slnkom. Stret intelektu s politickou mocou je v Rusku už akousi zaužívanou tradíciou. V duchu opulentných prehlásení súčasných politikov o tom, že štát možno riadiť ako firmu či nemocnicu, sa hlavná hrdinka Gorkého hry Vassa snaží rovnako riadiť vlastnú rodinu. Rodinná firma zostane životaschopná, iba ak sa pre ňu úplne odovzdá každý jej člen. A tomuto cieľu Vassa podriaďuje celé svoje konanie aj na úkor svojho osobného života. Dominantná podnikateľka je schopná zabezpečiť každého člena rodiny, za to však očakáva ich absolútnu lojalitu, akoby jej príslušníci boli iba zamestnanci. Ocitajú sa tak v pozlátenej klietke, z ktorej niet úniku. A ak by sa o to aj chceli pokúsiť, narážajú na problém nedostatku peňazí. Všetky pokusy o útek mimo rodinu stroskotajú na tom, že sa vlastne bez Vassy nedokážu o seba postarať. Avšak toto neustále blúdenie v kruhu musí nakoniec vyvrcholiť do tragického vyústenia osudu hlavnej hrdinky, ktoré síce v pôvodnej predlohe nebolo, ale v dramaturgickom kontexte inscenácie dáva prekvapujúco zmysel.
Režisér Jan Frič v spolupráci so scénografom Draganom Stojčevskim umiestnili originálnu víziu inscenácie do sterilného priestoru s dominantným dreveným stolom uprostred, evokujúceho blýskavé komerčné biznis centrá, plné odrazov z blikajúcich žiariviek. Metafora umierajúcej veľryby na začiatku predstavenia vystihuje dokonale obraz rozkladu firmy aj rodinných vzťahov, ale zároveň odkazuje na to, že po zániku, musí prísť niečo nové. Kostýmy Mareka Cpina navodzujú istú uniformitu, ktorá u predstaviteľky hlavnej postavy Zuzany Stivínovej hraničí až s vojenskými prvkami, typickými pre väčšinu diktátorov. Z hereckých výkonov zaujme okrem Vassy ešte Pavel Vančura v úlohe jej syna Pavla. Celkové uchopenie predlohy pôsobí veľmi expresívne ako po výtvarnej stránke, tak aj z hľadiska hereckého prejavu. Dialógy vyznievajú v takmer bezfarebnej intonácii mechanicky, akoby boli aktéri inscenácie iba súčiastkami veľkého stroja, riadeného ústrednou postavou. Každopádne sa inscenátorom podarilo aj vo viac ako sto rokov starom texte opäť objaviť niečo nové a invenčné. Svedčí o tom aj Cena divadelnej kritiky za rok 2021 v prestížnej kategórii Inscenácia roku, ktorú predstavenie získalo. Zdá sa, že činohra Národného divadla aj napriek dlhej prestávke, spôsobenej pandémiou a výmene umeleckého vedenia, vykročila do divadelnej sezóny 2021 / 2022 správnou nohou.
Text a foto: Vladimír Dubeň