Hviezdoslavov Kubín je najstaršou a zároveň najznámejšou recitačnou súťažou na Slovensku. Toto celonárodné kultúrne podujatie, inak nazývané aj ako vysoká škola umeleckého prednesu, oslávilo v minulom roku už 70. výročie od svojho vzniku. A práve jeho histórii, od prvých ročníkov až po súčasnosť, je venovaná aj nová kniha Jaroslavy Čajkovej a autorského kolektívu, ktorú vydalo Národné osvetové centrum v Bratislave. Táto rozsiahla publikácia mapuje detailne nielen dejiny Hviezdoslavovho Kubína, ale aj spoločenské udalosti, ktoré jeho jednotlivé ročníky zásadným spôsobom ovplyvnili.
Prednes poézie pri rôznych spoločenských udalostiach, či už to bolo narodenie dieťaťa, sobáš alebo posledná rozlúčka zo zosnulým, mal na našom území dlhodobú tradíciu. Recitačné súťaže na šľachtických dvoroch sa konali už v stredoveku, neskôr sa hovorené slovo stalo súčasťou skúšok na evanjelických a jezuitských školách v Uhorsku a snáď najväčší rozvoj zaznamenalo v období bernolákovcov, či štúrovcov, kedy sa začalo recitovať už aj v slovenskom jazyku. V roku 1922 sa pod záštitou Matice slovenskej a novovzniknutého Ústredia slovenských ochotníckych divadiel začali organizovať divadelné preteky vrátane prednášok. Významný slovenský básnik, literárny kritik a publicista Štefan Krčméry, ktorý zároveň vykonával funkciu tajomníka Matice slovenskej, sa zaslúžil o vznik tzv. deklamačných závodov pre prednes poézie alebo dramatických monológov. V roku 1929 sa tejto celonárodnej súťaže v Martine zúčastnilo 49 recitátorov z rôznych kútov Slovenska.
Prvý ročník Hviezdoslavovho Kubína sa však uskutočnil na základe výnosu Povereníctva školstva až v roku 1954. Označenie súťaže bolo I. celoslovenská súťaž žiakov jedenásťročných a pedagogických škôl v recitácii a umeleckom čítaní a konala sa v improvizovaných podmienkach telocvične Jedenásťročnej strednej školy v Dolnom Kubíne. Recitátori si mohli vyberať texty iba z povinne určeného okruhu autorov, väčšinou šlo o štúrovcov, či P. O. Hviezdoslava. Prvý ročník mal na základe konštatovania hodnotiacej komisie 37 účastníkov a jedným z prvých víťazov bol aj známy slovenský herec Oldo Hlaváček s textom od Nikolaja V. Gogoľa Mŕtve duše. Od roku 1955 bola recitačná súťaž oficiálne pomenovaná ako Hviezdoslavov Kubín a patronát nad ňou prevzalo okrem Povereníctva školstva aj Povereníctvo kultúry. Podujatie sa zároveň stalo súčasťou III. ročníka Súťaže ľudovej umeleckej tvorivosti, čím sa rozrástlo o okresné a krajské kolá. Druhý ročník ovládli recitátori ako Peter Mikulík, Karol Strážnický, Oľga Rúfusová, Marta Svarinská, Štefan Oľha, Eduard Heger, Štefan Halás alebo Vlado Minarovič. Zaujímavosťou bolo, že víťazi postúpili na československý Festival ľudovej umeleckej tvorivosti, ktorý sa konal v rámci I. celoštátnej spartakiády v Prahe. V ďalších ročníkoch priniesli do Dolného Kubína veľmi dobrú úroveň prednesov bratislavský recitátori z dramatických krúžkov a rozhlasovej družiny. Z mnohých z nich neskôr vyrástli veľké umelecké osobnosti ako napríklad Július Satinský, Ľubo Roman, Eva Mária Chalupová, Ľubomír Feldek, Soňa Valentová a ďalší. Od tretieho ročníka súťaže si recitátori vyberali po dva povinné texty a víťazi postupovali do Čiech na prehliadku Jiráskov Hronov,čo trvalo až do roku 1959. Šiesty ročník, ktorý by sa dal nazvať aj krízovým, priniesol ešte ďalšie zásadné zmeny. Na post povereníka školstva a kultúry nastúpil Vasil Biľak a Slovenský dom ľudovej umeleckej tvorivosti sa premenoval na Osvetový ústav. Pre Hviezdoslavov Kubín to nebolo príliš priaznivé obdobie, pretože celonárodné vyvrcholenie súťaže sa namiesto Dolného Kubína presunulo na Wolkrov Prostějov a z Kubína sa stala iba dobrovoľná prehliadka recitátorov, ktorí prijali účasť. V roku 1960 sa Hviezdoslavov Kubín dokonca nekonal vôbec, čo bol historický precedens, ktorý sa už nikdy neopakoval. Avšak aj toto kritické obdobie priviedlo do Kubína jednu výraznú generáciu recitátorov ako Jozef Mladoň, jeho dcéra Mária Mladoňová, Žarka Ambrušová, Jana Straková-Kamenistá, Dana Špaleková, ktorých talent sa niesol celou nasledujúcou dekádou súťaže. Štrnásty ročník v roku 1968 bol poznamenaný búrlivou atmosférou, ktorá sa odrážala v celej spoločnosti. Prizma okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy, samozrejme, neobišla ani Hviezdoslavov Kubín. Na dramatické udalosti účastníci reagovali akousi skrytou revoltou prostredníctvom publikovaných úvodníkov, úvah alebo esejí. Úvodný program k výročiu vzniku republiky v dramaturgii a réžii Jána Kamenistého bol koncipovaný z veršov o slobode a láske k rodnej zemi od autorov Jána Hollého, P. O. Hviezdoslava alebo Miroslava Válka a z veršov priamo evokujúcich augustové udalosti od Vojtecha Mihálika alebo Jána Štrassera. Tento turbulentný rok priniesol ale aj jednu pozitívnu zmenu a tou bolo, že sa súťaže začali zúčastňovať aj recitátori v detských kategóriách. Nasledujúce obdobie bolo poznamenané „normalizáciou“ a kultúrne ideologickou konsolidáciou spoločnosti. Prínosom však bolo, že sa do súťaže začali čoraz viac zapájať divadlá poézie. Veľmi úspešnými súbormi v 70. rokoch boli Študentské divadlo z Prešova, vedené Karolom Horákom, Plastické divadlo z Trnavy,vedenéIvanom Kováčom alebo Lyrické divadloz Bratislavy. V 80. rokoch k nim pribudli Divadlo za múrom zo Zlatých Moraviec, vedené Milošom Laukom alebo EX Divadlo 9 zo Zvolena. Recitátori si okrem pôvodných slovenských textov a sovietskych autorov začali čoraz častejšie vyberať aj zahraničných literátov. Zo začiatku to boli hlavne revoluční básnici ako napríklad Pablo Neruda, ale postupne sa začínali objavovať aj predstavitelia „beat generation“ ako Gregory Corso, Lawrence Ferlinghetti alebo Allen Ginsberg a neskôr to boli francúzski, nemeckí alebo anglickí autori ako Jacques Prévert, Tristan Corbiére, Jean Cocteau, Rainer M. Rilke, Hans Sachs, E. A. Poe, Roger McGough a ďalší. V porotách zasadli jazykovedci Jozef Mistrík a Ján Findra, ďalej básnik Ján Buzássy, rozhlasový redaktor Ernest Weidler, novinár Ján Kamenistý, režisér Martin Porubjak alebo lekár Richard Veselý. V tomto relatívne stabilnom období, ktoré trvalo až do nežnej revolúcie v roku 1989, aj napriek cenzúre a všade prítomným spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti, sa tiež objavilo niekoľko talentovaných interpretov umeleckého slova. Medzi nimi treba určite spomenúť Evu Jenčíkovú, Marcela Šusteka, Petra Vilhana, Martu Vilhanovú, Vlada Sadílka, Soňu Behulovú, Petra Zemaníka, Svetozára Sprušanského, Ľubicu Stuhlovú alebo Janu Skořepovú.
Porevolučné zmeny sa začali naplno prejavovať v roku 1991, kedy sa v snahe obmedziť centralizáciu v krajine začali rúcať zavedené inštitúcie ako krajské osvetové strediská, zlučovali sa okresné osvetové strediská a sieť nižších stupňov súťaže Hviezdoslavov Kubín sa rozpadala. Paradoxne to zvýšilo v rámci celoslovenskej prehliadky záujem diváckej obce, avšak úroveň prednesov tomu nezodpovedala. Pri výberoch textov sa zdvihla vlna záujmu recitátorov o zahraničných autorov, ale ich interpretácia sa odohrávala v jednej rovine bez kontrapunktu a výraz nezodpovedal podstate textov. Kvalitu si udržali aspoň divadlá poézie ako napríklad bratislavský súbor LaNo s českým režisérom Janom A. Pitínským, neskôr s Alexandrou Skořepovou, ďalej senické Zádrapky pod vedením Anny Gamanovej, Divadlo Ka z Tvrdošína s režisérom Dušanom Vicenom alebo súbor Anofeles Ami z Bánoviec nad Bebravou vedený Silvestrom Lavríkom.
V roku 2001 sa po deväťročnej prestávke vrátila do Národného osvetového centra odborná pracovníčka pre umelecký prednes Jaroslava Čajková a v dramaturgii recitátorov nastupoval nový prúd angažovanosti za riešenie problémov nového storočia, čo zodpovedalo aj práci s textom. Začal sa klásť oveľa väčší dôraz na detský prednes, a to vytvorilo priestor pre detské divadlá poézie, ktoré mali záujem nielen o vlastnú prezentáciu, ale aj vzájomnú konfrontáciu. V roku 2006 dokonca dostal detský prednes možnosť vystúpení všetkých víťazov krajských kôl a bol mu pridelený vlastný lektorský zbor. Z detských divadelných súborov sa do histórie v tomto období asi najlepšie zapísali Bastriguly z Veľkého Kýru. Čo sa týka kategórii mládeže a dospelých, tak najväčšími stálicami nového storočia sa stali napríklad Peter Hort, Anna Hortová, Mária Schumerová, Veronika Mészárosová, Ingrid Záchorecová, Magdaléna Vilhanová alebo Iveta Kloptová. Jubilejný 70. ročník súťaže v roku 2024 sa niesol v duchu uvažovania o slobode a neslobode, čo je pre dnešnú dobu opäť veľmi aktuálna téma. Hviezdoslavov Kubín bol v priebehu svojej úctyhodnej histórie vždy schopný odolávať rôznym ideovým, spoločenským, či ekonomickým nástrahám. Verme, že zostane takýmto ostrovčekom umeleckej slobody ešte po dlhé desaťročia.
Text: Vladimír Dubeň, Foto: Filip a Michal Lašut a archív J. Čajkovej