Septembrové dni priniesli do dramaturgie pražských divadiel oživenie v podobe dvoch autorských inscenácií brnianskeho Divadla Bolka Polívky, ktoré zavítalo do Divadla bez zábradlí. Zatiaľ čo tá prvá pod názvom Anděl v lihu je poctou zosnulému dlhodobému členovi divadla Jiřímu Pechovi, druhá s názvom SÁGA aneb Vizovský zázrak sa viac venuje rodičom herca a zakladateľa legendárneho divadla Bolka Polívku. Autorom a režisérom predstavení je sám Bolek Polívka a v oboch si zároveň zahral hlavné postavy.
Bolek Polívka sa narodil 31. júla 1949 v moravských Vizoviciach do rodiny drogistu Jaroslava Polívku a úradníčky Boleslavy Polívkovej. Bolek zdedil vzťah k divadlu práve po rodičoch, ktorí boli v malom meste nadšenými ochotníkmi. Valašský pôvod sa stal trvalou súčasťou jeho identity a umeleckej tvorby. Nie je preto náhodou, že bol v roku 1993 v televíznom programe Manéž hereckým kolegom Radoslavom Brzbohatým pasovaný na „valašského kráľa Boleslava I. Dobrotivého na furt“. Bola to, samozrejme, iba recesia, ale práve táto scénka neskôr v roku 1997 inšpirovala Tomáša Harabiša k založeniu tzv. Valašského kráľovstva. Bolek vyštudoval Strednú priemyselnú školu stavebnú v Brne. Na vysokoškolské štúdium sa pôvodne hlásil na odbor bábkoherectvo na pražskej DAMU, bohužiaľ nebol prijatý údajne kvôli slabému hlasu. A tak sa v roku 1966 prihlásil na brniansku JAMU na odbor herectvo, kde už bol prijatý hneď na prvý pokus. Ako neskôr sám s humorom jemu vlastným prehlásil: „Po druhé bych to už asi nezkoušel.“ Bol to však osudový moment v jeho živote, lebo JAMU v tom čase zažívala svoju zlatú éru a vychovala mnoho hereckých legiend. Medzi jeho spolužiakov patrili napríklad Karel Heřmánek, Jiří Bartoška, Miroslav Donutil, Eliška Balzerová alebo Jana Švandová. Na vysokej škole jeho ďalší smer ovplyvnilo najmä štúdium pantomímy u profesora Ladislava Fialku, ktorý bol zakladateľom klasickej aj modernej školy československej pantomímy. Štúdium na JAMU absolvoval v roku 1971 psychologickou groteskou od Ladislava Smočka Podivné odpoledne Dr. Zvonka Burkeho v réžii Petra Scherhaufera. K tejto inscenácii sa počas svojej umeleckej kariéry ešte niekoľkokrát vrátil a to v roku 1979 v Klicperovom divadle v Prahe, ďalej v Teatro dell´Arte v Miláně v roku 1986 a nakoniec v roku 1990 v Činohernom klube v Prahe, kde sa hrá až doposiaľ.
Po absolvovaní školy v roku 1972 nastúpil do svojho takmer 20 rokov trvajúceho angažmánu v brnianskom Divadle na provázku. Tu vytvoril svoje najzásadnejšie inscenácie, ktorými definoval svoj unikátny divadelný jazyk ako Am a Ea, Trosečník alebo Poslední leč. Vo svojom divadelnom prejave dokázal prepojiť prvky pantomímy, komédie dell´arte a cirkusového umenia. Jeho autorské inscenácie sa s úspechom predstavili aj na medzinárodných festivaloch v zahraničí, najmä v Taliansku, Francúzsku, Veľkej Británii, USA, Švédsku alebo Poľsku. Vytváral tragikomické klauniády, v ktorých sa objavovali témy lásky a smrti, samoty a večného boja jednotlivca so svetom. Avšak vrcholom jeho tvorby sa stalo predstavenie Šašek a královna z roku 1983, kde spolu so svojou vtedajšou partnerkou Chantal Poulliane rozohral úchvatnú hru o moci a podriadenosti medzi dvorným šašom a jeho kráľovnou, medzi ženou a mužom a zároveň medzi umelcom a jeho publikom. Hra sa stala takou populárnou, že sa ju v roku 1987 rozhodla režisérka Věra Chytilová previesť do filmovej podoby. Táto významná predstaviteľka československej novej vlny stála všeobecne za rozvojom filmovej kariéry Bolka Polívku. Zahral si až v jej piatich filmoch ako Kalamita, Šašek a královna, Vyhnání z ráje, Hezké chvilky bez záruky, no a samozrejme aj v kultovej komédii z roku 1992 Dědictví aneb Kurvahošigutntag, kde stvárnil nezabudnuteľnú postavu dedinského povaľača Bohuša Stejskala, ktorý nečakane zdedí obrovský majetok. Táto úloha z neho urobila skutočnú filmovú hviezdu. Bolek Polívka pravidelne spolupracoval aj s ďalšími známymi režisérmi ako Juraj Jakubisko, Jan Svěrák alebo Jiří Strach. Za postavu farára Jana Holého vo filme Zapomenuté světlo režiséra Vladimíra Michálka z roku 1993 získal cenu Českého leva. Rovnakým ocenením bol odmenený aj za postavu Josefa Čížka vo filme režiséra Jana Hřebejka z roku 2000 Musíme si pomáhat. Po odchode z Divadla Husa na provázku v roku 1993 sa rozhodol založiť v Brne vlastné Divadlo Bolka Polívku. Toto divadlo preslávila najmä zábavná televízna relácia Manéž, ktorá sa s prestávkami vysiela už od roku 1987 a stala sa jedným z najdlhšie vysielaných a zároveň najúspešnejších programov v histórií českej televízie.
Divadlo spolupracovalo často aj so slovenskými umelcami najmä s bratislavským Štúdiom S, kde Bolek Polívka pravidelne vystupoval. Spolu s Milanom Lasicom dokonca v roku 2005 naštudovali spoločné predstavenie podľa hry britského dramatika Ronalda Harwooda Garderobiér v réžii Romana Poláka. Ale Bolek sa nevyhýbal ani spolupráci s ďalšími slovenskými hercami ako napríklad s Emíliou Vašáryovou, Jozefom Krónerom, Michalom Dočolomanským, Róbertom Rothom, Petrou Polnišovou alebo Zuzanou Šebovou. Počas česko-slovenského divadelného festivalu Setkání / Stretnutie v roku 2017 mu bola v Mestskom divadle Zlín udelená Cena Martina Porubjaka za umelecký prínos k rozvoju česko-slovenských vzťahov. Z inscenácií, ktoré Divadlo Bolka Polívku uviedlo v Prahe, je na prvý pohľad jasné, že sa umelec vo svojom zrelom veku pokúša o akési humorné bilancovanie svojho života. Hru SÁGA aneb Vizovský zázrak venoval podľa vlastných slov svojim deťom Kamile, Aničke, Vladimírovi, Janovi, Františkovi a Mariane, aby sa v ňom lepšie vyznali. Napriek tomu verme, že sa ani zďaleka nejedná o posledné umelecké počiny tohto umelca a že nás ešte prekvapí množstvom ďalších originálnych príspevkov do česko-slovenskej divadelnej či filmovej tvorby.
Text a foto: Vladimír Dubeň
Počet zobrazení: