Franta na Pražskom hrade

Franta na Pražskom hrade

      Česko-francúzsky maliar František Mertl, ktorý sa narodil v roku 1930 v Třebíči a po svojom odchode do Francúzska v roku 1958 prijal umelecké meno Franta, patrí k výrazným predstaviteľom figurálnej maľby. Aj napriek niekoľkým výstavám z minulosti zostáva tento originálny umelec v našich končinách pomerne neznámym pojmom. Rozsiahla retrospektívna výstava v priestoroch Jízdárny Pražského hradu, pri príležitosti udelenia štátneho vyznamenania Českej republiky umelcovi v roku 2023, je na dobrej ceste povedomie o význame Frantovho diela zmeniť. Organizátorom je Pražský hrad v spolupráci s kurátorom z Národnej galérie v Prahe Radom Ištokom a výstava potrvá až do 15. júna 2025.             


 

      František Mertl vyrastal v Brtnici na Vysočine v rodine legionára 1. aj 2. Svetovej vojny Miloša Mertla. Tu si jeho kresliarsky talent všimol výtvarník a učiteľ Alois Toufar, ktorý podstatným spôsobom ovplyvnil jeho budúce smerovanie. Po maturite na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Brne sa František rozhodoval medzi štúdiom maliarstva a architektúry. Nakoniec zvíťazilo maliarstvo a v roku 1952 bol prijatý na Akadémiu výtvarných umení v Prahe do ateliéru prof. Miloslava Holého. V škole nadviazal priateľstvo so skupinou výtvarníkov okolo skupiny Šmidrov ako napríklad Jan Koblasa, Bedřich Dlouhý, Karel Nepraš, Theodor Pištěk alebo Milan Ressel. V roku 1956, František ako jediný zo študentov, získal vďaka kontaktom svojho otca vízum k študijnému pobytu na Academii delle Belle Arte v talianskej Perugii, kde mal možnosť študovať diela starých talianskych majstrov, súčasné umenie a spoznať taliansky filmový neorealizmus. Tu sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Jaqueline, ktorá pochádzala zo starobylej židovskej rodiny z Alžíru. Po návrate do Československa bol prenasledovaný Štátnou bezpečnosťou a tak sa v roku 1958 rozhodol utiecť cez NDR do Západného Berlína a odtiaľ prešiel do francúzskeho Nice, kde žila Jaqueline. V roku 1959 sa s Jaqueline oženil a od roku 1962 žijú spolu vo Vence, kde má umelec aj svoj ateliér. František Mertl vystavoval svoje diela pod umeleckým menom Franta v Nice, v Londýne, vo Versailles a viackrát v Paríži. Vo Francúzsku sa stretával s umelcami ako Antoni Tapies, Joan Miró, Marc Chagall, Eduardo Chillida alebo britský spisovateľ Graham Green. Neustále udržiaval kontakty aj českými umelcami ako Jiří Kolář alebo jeho spolužiak Jan Koblasa, ktorý žil v Nemecku. V 80. rokoch minulého storočia navštevoval často Afriku, kde čerpal novú inšpiráciu pre svoju tvorbu a neskôr sa nadchol pre New York, kde mapoval černošské štvrte ako Bronx, Haarlem alebo Brooklyn. V New Yorku mal šesť autorských výstav a stýkal sa tam s miestnou umeleckou elitou ako boli napríklad americkí výtvarníci Roy Lichtenstein, Robert Rauschenberg alebo sochárka francúzskeho pôvodu Louise Bourgeois. V roku 2014 venoval Franta štyridsať svojich malieb a kresieb rodnému mestu Třebíč, ktoré zriadilo v Národnom dome stálu expozíciu v Galérii Franta.             


 

      Výstava v Jízdárne Pražského hradu predstavuje sedem dekád umelcovej tvorby vrátane kresieb tušom ale aj sochárskych plastík. Diela pochádzajú od samotného autora alebo sú zapožičané z francúzskych a českých múzeí či súkromných zbierok. Sú zoradené chronologicky od rannej tvorby zo študentského obdobia, kedy autor ešte len hľadal svoj vlastný výraz až po vyspelé veľkoformátové oleje, reflektujúce zážitky z ciest, spoločenské udalosti ako vojny, násilie, či prisťahovaleckú kríza v Európe. Hneď v úvode výstavy zaujme Štúdia aktu z roku 1954, ktorú Franta namaľoval na Akadémii výtvarných umení. Ženský ležiaci akt je dôkazom dokonalého zvládnutia figúry autorom evidentne erudovaným v oblasti anatómie ľudského tela. Veľmi podobne vyznievajú aj ďalšie maľby z tohto obdobia ako Loďky z roku 1956 alebo Čistič topánok z roku 1958 s ľahko expresívnym nádychom. Od druhej polovice 60. rokov maliar svoje figúry postupne začínal čoraz viac deformovať. Rozvíja tému beztvarých tiel premenených na akúsi ľudskú hmotu, uzavretú v chladných a neúprosných mašinériách ako vidíme napríklad v obraze Mutácia (Čierne slnko) z roku 1969. Ústredným motívom je čierny štvorcový rám s pravouhlým krížom, ktorého ramená praskajú pod tlakom ľudskej hmoty. Čierne slnko je metaforou odvekého znaku slnečného kríža symbolizujúceho putovanie Slnka cez štyri ročné obdobia v uzavretom kruhu.


 

      Od 70. rokov využíva Franta stále častejšie techniku kresby čiernym tušom, a to jednak ako prípravu k maľbe, ale zároveň aj ako samostatné médium. Rozmývaním tušového pigmentu po papieri vytvára efekt priehľadnosti a plastickosti ako vidno napríklad v kresbách Stretnutie z roku 1980 alebo Muž z Afganistanu z roku 2022. Sochárstvo Frantu fascinovalo už počas štúdia na AVU v Prahe, najmä z dôvodu lepšej možnosti plastického vyjadrenia námetu. V 60. rokoch ho inšpirovalo sochárske dielo britského umelca Henryho Moora, s ktorým sa mal možnosť stretnúť aj osobne v Londýne. Z tohto obdobia pochádza menšia ležiaca plastika Materstvo zo zbierky Národnej galérie v Prahe, ktorá vznikla v roku 1962 ako pocta k narodeniu umelcovho druhého dieťaťa. V priebehu ďalších desaťročí sa Franta k sochárstvu pravidelne vracal a jeho bronzové sochy často reprezentujú figurálne motívy, ktoré možno vidieť aj v jeho obrazovej tvorbe. Príkladom môže byť napríklad skulptúra Ôsmy deň z roku 1993, kde je hneď za ňou zavesená zrkadlovo otočená olejomaľba s rovnakým motívom.


 

      V 70. a 80. rokoch Franta veľa cestoval najmä po krajinách severnej Afriky, kde sa zamiloval do púštnej krajiny, čo sa odrazilo v jeho triptychu Oáza z roku 1979 a Púšť (Ťažba) z rokov 1980 – 1982. V nasledujúcich rokoch sa vydal ešte ďalej, až do Senegalu alebo na ostrov Gorée, smutne preslávený svojim obchodom s africkými otrokmi. Návštevy subsaharskej Afriky opäť vrátili do Frantovich malieb celistvé figúry oslobodené z oťaží modernej techniky. V 90. rokoch umelec hľadal námety v New Yorku, kde maľoval najmä vrakoviská áut, ulice s bezdomovcami, rozzúrené psi strážiace súkromné pozemky alebo výjavy z chudobných černošských štvrtí. V súvislosti s vypuknutím európskej utečeneckej krízy v roku 2015 sa do Frantovich obrazov vrátili témy imigrácie a života v exile. Podobne ako v jeho staršom obraze Utečenci z roku 1959, ovplyvnenom osobnou životnou skúsenosťou z utečeneckých táborov v Berlíne a v Norimbergu, kde strávil niekoľko mesiacov, aj v obraze Exodus z roku 2017 cítime Frantovu silnú empatiu a súcit s ľuďmi, ktorí utekajú pred vojnou alebo nepriazňou životného osudu. A v tom spočíva aj ústredný odkaz tvorby tohto autora. V jeho dielach sa odráža celoživotný odpor voči politickému, sociálnemu, či technologickému útlaku modernej doby, ale zároveň obrovská solidarita s postavením jednotlivca uprostred búrlivého spoločenského diania.                                                                                                    

                        Text a foto: Vladimír Dubeň

Počet zobrazení:

Visit counter For Websites
Back to blog