V tomto roku sa Rudolf Sikora – popredný predstaviteľ konceptuálneho umenia na Slovensku, dožíva okrúhleho výročia 80 rokov. Aj pri tejto príležitosti pripravila Moravská galéria v Brne retrospektívnu výstavu jeho diel pod názvom Rudolf Sikora: Za a proti, ktorej kurátormi sú Ondřej Chrobák a Jana Písaříková. Vo výstavných priestoroch Pražákovho paláca možno vidieť diela tohto originálneho umelca od roku 1969 až po súčasnosť.
Rudolf Sikora sa narodil 17. apríla 1946 v Žiline do rodiny matematika a úradníčky. Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave dokončil v roku 1969. Debutoval výstavou Topografie v Galérii mladých v Bratislave, kde vystavovali aj ďalší významní slovenskí výtvarníci ako Július Koller alebo Juraj Meliš. Hneď v roku 1970 na seba obrátil pozornosť Štátnej bezpečnosti, keď vo svojom bratislavskom dome zorganizoval výstavu pod názvom 1. otvorený ateliér. Zúčastnilo sa ho 19 umelcov so zákazom verejne vystavovať, medzi nimi Milan Adamčiak, Peter Bartoš, Václav Cigler, Róbert Cyprich, Milan Dobeš, Igor Gazdík, Viliam Jakubík, Július Koller, Ivan Kříž-Vyrubiš, Vladimír Kordoš, Otis Laubert, Juraj Meliš, Alex Mlynárčik, Marián Mudroch, Jana Shejbalová-Želibská, Ivan Štěpán, Dezider Tóth, Miloš Urbásek a Rudolf Sikora. Tento spontánny protest proti zásahom štátnej moci do umeleckej tvorby predznamenal nástup silnej generácie výtvarníkov. Na vernisáži bol prítomný aj známy český teoretik umenia Jindřich Chalupecký. Štátna polícia hneď na druhý deň po vernisáži vypočúvala Ruda Sikoru údajne kvôli provokatívnej inštalácii prázdnych konzerv s názvom Atmosféra 1970 – nedýchateľné, ktorá bola spoločným dielom Viliama Jakubíka, Vladimíra Kordoša a Mariána Mudrocha. Po tomto incidente sa verejné aktivity umelcov presunuli do súkromia ateliérov, čo viedlo k vzostupu konceptuálneho umenia na Slovensku.
V roku 1976 Rudolf Sikora zorganizoval v Smolenickom zámku výstavu pri príležitosti ekologickej konferencie, na ktorej predniesol príspevok o vplyve umeleckej tvorby na formovaní ekologického myslenia. V tom istom roku vznikol aj tzv. kolaboračný album grafických listov Symposion III in memoriam Miloš Laky, do ktorého prispelo viacero významných slovenských autorov. V roku 1979 vystavoval spolu s ďalšími kolegami z jeho generácie v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied. V roku 1983 bol spolu s bývalými poslucháčmi výtvarníka a pedagóga Petra Matejku vylúčený z výstavy organizovanej k jeho životnému jubileu v Slovenskej národnej galérii. V roku 1988 ho na príkaz bývalého ministra kultúry básnika Miroslava Válka konečne prijali do Zväzu slovenských výtvarných umelcov a v tom istom roku založil spolu s mladými postmodernými výtvarníkmi Gabrielom Hošovským, Martinom Knutom a Milošom Novákom umeleckú skupinu Syzýgia. V revolučnom roku 1989 bol s kolegom výtvarníkom Miroslavom Cipárom a ďalšími umelcami iniciátorom vzniku hnutia Verejnosť proti násiliu. Po novembrovej revolúcii pracoval ako poradca ministrov kultúry Ladislava Chudíka a Ladislava Snopka. Neskôr pôsobil ako profesor na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, prednášal na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, externe vyučoval na Akadémii výtvarných umení a Filmovej akadémii múzických umení v Prahe. V roku 2016 mu bol prezidentom udelený Pribinov kríž I. triedy za mimoriadny prínos o kultúrny rozvoj Slovenska.
Výstava v Moravskej galérii je situovaná v spodnom podlaží budovy a rozmiestnenie diel sa nevyhýba ani chodbovým priestorom. Hneď pri šatniach zaujme audiovizuálny objekt vo farbách červeno-modro-bielej trikolóry pod názvom Slovenská tieseň z rokov 2025/26. V jeho strede je nainštalovaná televízna obrazovka, na ktorej ide dookola hudobná slučka s piesňou Doroty Nvotovej Slovenská ľudová tieseň. Dielom vysokej spoločenskej aktuálnosti je kombinácia drevených symbolov hákového kríža a dvoch päťcípých hviezd uložených na sebe s názvom The World First! Forever!, ktorá odkazuje na neustále opakované heslo amerického prezidenta Donalda Trumpa America First!. Sikora sa podľa vlastných slov snažil upozorniť na to, že pokiaľ sa nejaký národ stavia na prvé miesto pred všetkých ostatných, je to veľmi nebezpečná, uzavretá a sebecká rétorika. Cyklus Kolobeh z roku 2021 bol ovplyvnený tvorbou ruského suprematistu Kazimíra Maleviča. Triptich čierneho kruhu, štvorca a kríža nazvaný ako Malevičov odkaz Stalinovi a Putinovi je akýmsi mementom generácie suprematistov, ktorý verili, že príde niečo nové, nový život alebo nové umenie. Bohužiaľ prišiel iba stalinský režim, ktorý dokázal vyvraždiť 30 miliónov ľudí. A táto história sa v nekonečnom kolobehu v Rusku a na Ukrajine stále opakuje. Konfliktu na Ukrajine sa dotýkajú aj ďalšie diela ako napríklad drevený objekt Žltá s modrou: Vpred! znázorňujúci modrú figúru s namiereným ukazovákom, ktorá si nesie na ramene žltý dvojkríž evokujúci Krížovú cestu alebo červeno-čierna digitálna tlač na plátne Krym, posiata množstvom symbolov v tvare hákových a horiacich krížov, červených hviezd, smerovacích šípok a výkričníkov.
Hoci sám autor svoje diela za aktivistické umenie nepovažuje, jeho spoločenský postoj možno čítať už z jeho ranej tvorby. Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave absolvoval olejom a temperou na papieri a sololite s názvom Stena (Pocta Jánovi Palachovi) z roku 1969. Obraz začal maľovať ihneď ako sa dozvedel z rádia správy o Palachovom tragickom čine. Pokojnejším dojmom naopak pôsobia dva čiernobiele oleje z konca 80. rokov Ohmatávanie hrobu III. (z cyklu Dotyky) a Odmocnenie tmy (diptych), ktoré sa dostali do zbierok Považskej galérie a Slovenskej národnej galérie. Z rovnakého obdobia pochádza olej a akryl na dreve Ukrižovaná mohyla v modrom prevedení, venovaná in memoriam Františkovi Šmejkalovi, ktorá je pokrytá farebnými krížmi. Symboly kríža, hviezdy, kruhu, štvorca, čiary, výkričníka alebo znamienok plus a mínus sa nesú celoživotnou tvorbou Ruda Sikoru ako zdvihnutý prst ľudskej slabosti, omylom a chybám, ktorých sa neustále dopúšťame. Aj preto má výpoveď umelca v búrlivej dobe, ktorú prežívame, jedinečné načasovanie.
Text a foto: Vladimír Dubeň
Počet zobrazení: