Ak patríte k ľuďom, ktorí neveria tomu, že z malej krajiny, akou je Slovensko, sa dá dobyť svet, možno vás presvedčí rozhovor so svetovo uznávaným slovenským scénografom Borisom Kudličkom, ktorému sa to podarilo. Jeho cesta síce nebola ľahká, ale niekedy stačí iba pristupovať ku svojej práci úprimne a poctivo a úspech sa dostaví sám.

Narodil si sa v Ružomberku, študoval si na Vysokej škole múzických umení v Bratislave na Katedre scénického a kostýmového výtvarníctva. Ako sa zrazu absolvent slovenskej umeleckej školy ocitne v hlavnom meste Poľska, kde dokáže navyše urobiť úspešnú profesionálnu kariéru?

Stalo sa to ešte počas môjho štúdia na Vysokej škole múzických umení, keď som pri svojej prvej úplne náhodnej ceste do Krakova stretol na Akademii Sztuk Pieknych veľmi významnú osobnosť svetovej scénografie Andrzeja Kreutz Majewského. A to stretnutie a rozhovor s ním vyústilo do ponuky mu asistovať vo Veľkom divadle vo Varšave, kde on bol vtedy hlavným scénografom. Avšak v tom čase to bolo pre mňa také prekvapenie, že som si musel vziať pol roka na rozmyslenie. Bol som iba v 3. ročníku, takže som potreboval dokončiť školu a úprimne v tom čase Poľsko ani nebola moja vysnívaná destinácia. Ako študenti sme v období po nežnej revolúcii skôr snívali o tom, že raz budeme pôsobiť vo Viedni, v Berlíne alebo v Paríži. Preto som si to potreboval celé dobre premyslieť. Našťastie s otázkou dokončenia školy mi vtedy veľmi pomohol rektor školy pán profesor Milan Čorba, ktorý v tom videl moju životnú šancu a ja som si súčasne uvedomoval, že keď sa chcem profesionálne niekam posunúť, tak by som sa mal rozvíjať pod dohľadom veľkej osobnosti, čoho bol Andrzej Kreutz Majewský rozhodne garantom. A tak som po pol roku zavolal pánovi Majewskému s malou nádejou v duši, že či tá ponuka stále platí a na jeseň v roku 1995 som sa zrazu ocitol vo Varšave, kde sa začala moja cesta.

Aké boli tvoje prvé roky vo Varšave, kde si začínal v Národnej opere ako asistent tohto významného poľského scénografa? Nebolo náročné si zvyknúť na cudzie prostredie, prístup k práci, prípadne jazykovú bariéru?

Bolo to vlastne prvý krát, keď som sa dotkol divadla takej veľkej mierky a to nie len ideovo, ale aj čo sa týka veľkosti fyzického priestoru. A to boli pre mňa, ako mladého človeka, také silné a zaujímavé impulzy, že ma to úplne pohltilo. Našťastie mám takú povahu, že dokážem ľahko nadväzovať nové kontakty. A vďaka Andrzejovi Kreutz Majewskému, ktorý bol v tom divadle vnímaný ako veľká umelecká osobnosť, lebo už vtedy mal za sebou realizácie v milánskej La Scale alebo v londýnskom Covent Garden, ma jeho spolupracovníci, či už v stolárskych, zváračských alebo krajčírskych dielňach prijali veľmi rýchlo a srdečne. Nikdy som necítil, že by som ako cudzinec musel nejako odôvodňovať príčinu, prečo som tam, prečo to robím práve ja a nie niekto z lokálneho prostredia. A to nie len v divadle, ale aj v iných oblastiach, v ktorých som neskôr pôsobil. Zoznámil som sa pri svojej práci s mladými talentovanými režisérmi, s ktorými som popri opere robil aj dekorácie vo filme, v reklame alebo scénografiu v činohre.

Neskôr si začal pracovať v Národnej opere ako samostatný scénograf a v rokoch 2005 – 2006 si sa stal dokonca hlavným scénografom Veľkého divadla vo Varšave, kde si vytvoril scénické návrhy k viacerým známym operám a baletom. Z čoho pramení tvoj originálny výtvarný prejav, čím sa inšpiruješ a aké materiály rád používaš pri svojej tvorbe?

Priznám sa úprimne, že nemám úplne rád definíciu vlastný štýl. V divadle alebo aj v architektúre mi je oveľa bližšie kontextové myslenie, čiže analýza ľudí, s ktorými pracujem, miesta, kde pracujem a textu, s ktorým pracujem. To má hlavný vplyv na spôsob uvažovania o danom predstavení. Nerád idem schémou, ktorá je iba moja. Ja sa rád učím, rád idem cestou, kedy spolupráca s rôznymi ľuďmi robí tu moju prácu zaujímavejšou. Takže možno skôr ako štýl, by som túto rôznorodosť, nazval prístupom k tvorbe. Lebo ten výsledok môže byť nakoniec rôzny, ale ten prístup k téme začína vždy mojou vnútornou analýzou hudby a textu a potom veľmi intenzívnou debatou s režisérmi, pri ktorej si vymieňame množstvo impulzov, metafor, znakov, analýz z pohľadu psychológie alebo sociológie prostredia, v ktorom sa inscenácia bude odohrávať. A z toho všetkého si vytvárame akúsi mapu a tá je podkladom konkrétnych riešení. To čo mňa asi charakterizuje je, že vidím operu ako súčasný žáner. Nie som scénografom, ktorý rekonštruuje historické prostredia. Všetky moje scénografie čerpajú inšpiráciu zo súčasného alebo abstraktného prostredia a ak sa náhodou objaví historický prvok, tak je vedome citovaným elementom súčasného príbehu. Rád používam rôzne metódy, rôzne štýly, rôzne farebnosti. Niekedy je to dekorácia postavená na jednom veľkom sochárskom geste a niekedy to môže byť o tridsiatich filmových obrazoch, čím dokážeme pritiahnuť do opery aj oveľa mladšie publikum. Ak sa príbeh odohráva napríklad na zámku ako v opere Bélu Bartóka Modrofúz, kde je priestor vlastne metaforou vnútorného sveta Modrofúza, v mojej predstave človeka, ktorý sa vo vzťahu snaží manipulovať s mladou ženou a otvára jej idealistické priestory. A tie priestory môžu byť súčasné, to môže byť moderná kúpeľňa, krásny salón alebo fantastická spálňa.

Spolupracoval si s renomovanými svetovými režisérmi, ale asi najčastejšie s poľským režisérom Mariuszom Trélinským, pre ktorého si vytvoril scénografie k slávnym operám ako Madame Butterfly, Král Roger, Otello, Don Giovanni, Eugen Onegin, Piková dáma, Bohéma, Orfeus a Euridika, Boris Godunov, La traviata, Turandot, Bludný Holanďan, Salome a ďalším. Máš k tomuto režisérovi nejaký špeciálny vzťah, keď preferuješ spoluprácu práve s ním?

Scénograf je osoba, ktorá je pozývaná do spolupráce. S Mariuszom sme sa stretli hneď na začiatku môjho pôsobenia vo Varšave a tým, že sme si blízki aj generačne, tak sme si začali hľadať spoločnú cestu v opere, čo bolo oveľa zaujímavejšie. Začali sme si navzájom otvárať dvere a spolu sa učiť. Spolupráca s Mariuszom bola vždy organická. Nikdy sme si pri tvorbe presne nedefinovali svoje role. Ja som často hovoril do réžie a Mariusz naopak do scénografie. Ja som mu dôveroval v jeho výtvarnej intuícii a on často očakával odo mňa nápady, ktoré daný priestor ponúka. No a tento spôsob spolupráce nám funguje už takmer 26 rokov. Je pravda, že s Mariuszom som spolupracoval asi najintenzívnejšie, ale neskôr si moju prácu všimli aj režiséri v zahraničí ako napríklad renomovaný britský operný režisér Keth Warner, alebo japonský režisér Amon Miyamoto, či slovenská režisérka Sláva Daubnerová, s ktorou som robil na viacerých projektech.

Cez Varšavu sa ti otvorili dvere do väčšiny slávnych operných domov po celom svete. Spomeňme z nich napríklad Metropolitnú operu v New Yorku, Covent Garden v Londýne, Festival d’Aix-en-Provence, Théatre Royal de la Monnaie v Bruseli, Štátna opera Berlín, Washingtonská Opera, Opera v Los Angeles, Velšská národná opera v Cardiffe, Theater an der Wien, Tokyo Bunka Kaikan, Opéra du Rhin v Štrasburgu, Semperova opera v Drážďanoch, San Franciská Opera, Opera vo Frankfurte, Kráľovská švédska opera ve Štokholme, Kráľovská dánska opera v Kodani, Mariinské divadlo v Petrohrade a Festspielhaus v Baden-Badene. Aký je rozdiel robiť scénografie v Poľsku a v zahraničí? Dá sa to vôbec porovnávať?

Určite dá, pretože Varšavská opera je dnes už európskou inštitúciou a pre európske alebo svetové operné domy je veľmi zaujímavým partnerom, lebo sa tu tvorí zaujímavý repertoár a zaujímavé realizácie. A za posledných 15 rokov, skoro každá inscenácia, ktorú sme s Mariuszom vytvorili vo Veľkom divadle, kde je umeleckým šéfom, boli v koprodukcii s jedným alebo viacerými zahraničnými opernými scénami. A vo väčšine prípadov bola dekorácia a kostýmy realizované vo Varšave tak, aby sme ich boli schopní postaviť aj na partnerskej scéne v zahraničí. To je dnes veľmi častý jav, že popredné operné inštitúcie spájajú svoje sily a finančné možnosti, kedy scéna, kostýmy a umelecká koncepcia sú společným majetkom, ale každá opera má potom svoj vlastný hudobný tím, spevácky tím, svojho dirigenta apod. Preto z pohľadu tvorby samotnej nevidím v tej práci nejaké veľké rozdiely. Odlišnosti sú skôr v tom, že každý z operných domov má iný repertoár alebo iný systém, akým sa hráva. Niektoré opery hrajú každý deň iný titul, niektoré hrajú 5 titulov za 1,5 mesiaca a niektoré hrajú 1 titul celý mesiac. Čiže tie nároky sú kladené skôr na logistiku. Ak dopredu viem, že scéna musí v newyorskej Metropolitnej opere v priebehu 4 hodín opustiť javisko a v tom istom čase sa musí zároveň postaviť scéna k ďalšiemu opernému predstaveniu, tak na to musím myslieť už dopredu a zároveň poznať technické a logistické možnosti jednotlivých operných domov.

Občas sa pracovne vraciaš aj na Slovensko alebo do Českej republiky. Robil si scénografie pre Slovenské národné divadlo v Bratislave, ale aj pre České národné divadlo v Prahe. Cítiš pri týchto návratoch na domáce scény ešte nejakú nostalgiu. Ako sa ti spolupracuje so slovenskými umelcami, ak sa na to pozrieš cez optiku skuseností načerpaných v zahraničí?

Návraty do prostredia, ktoré ma formovalo ako mladého človeka, sú pre mňa vždy zaujímavé, pretože československá kultúra bude už navždy súčasťou mojej DNA. Sú to veľmi príjemné stretnutia s ľuďmi, s ktorými sme spolu študovali alebo začínali profesionálnu cestu divadlom. Ale treba povedať aj to, že máme veľa zaujímavých slovenských alebo českých umelcov v oblasti svetovej opery, s ktorými sa stretávame na zahraničných scénach a ten náš vzájomný kontakt je potom vďaka nášmu pôvodu o to prirodzenejší. Avšak opera má predovšetkým medzinárodný rozmer, pričom každý umelec, ktorý na nej participuje môže pochádzať z úplne inej časti sveta, z odlišného kultúrneho prostredia, ale to, čo nás spája, je to spoločné dielo. Priznám sa, že ja príliš nerozlišujem to, kde práve pracujem, lebo som neustále na cestách, vždy sa rýchlo adaptujem do daného prostredia a spôsob môjho myslenia je nezávislý na tom, kde sa nachádzam. Vždy sa snažím nájsť čo najlepší tvar, najlepšiu formu, najlepší koncept opernej témy, aby z toho vznikol zaujímavý príbeh, aby to bolo atraktívne pre divákov a aby som bol aktívnym prvkom posúvania multidisciplinárneho žánru, akým je opera, ďalej.

Si držiteľom zlatej medialy z Pražského quadriennale svetovej scénografie z roku 2007 a tiež z roku 2015. V roku 2011 si bol dokonca menovaný jeho generálnym komisárom, zodpovedným za svetelno-zvukovú sekciu tejto výstavy. Čo ťa priviedlo k účasti a práci na tomto významnom medzinárodnom podujatí?

Ja som mal dokonca aj štvrtú skúsenosť s touto akciou a to ešte ako študenti sme sa zúčastnili tohto prestížneho medzinárodného festivalu performatívneho umenia. Ale vtedy som ani len nesníval, že tam raz budem vystavovať ako nezávislý výtvarník. Rovnako ako som si nedokázal predstaviť, že raz budem vo svojej kariére pracovať na scénach ako je londýnska Covent Garden, Metropolitná opera v New Yorku alebo Viedenská štátna opera. To všetko sa proste v mojom živote dialo. A podobne sa to dialo aj v prípade Pražského quadriennale. V roku 2007 som dostal pozvanie od Silvie Hroncovej zo slovenského Divadelného inštitútu na monografickú výstavu, pretože už som vo svojom portfóliu mal veľa zrealizovaných scénografií v európskych a svetových divadlách, no a v Prahe ma potom oslovili s ponukou priamo organizátori Pražského quadriennale na generálneho komisára podujatia. No a neskôr prišla ešte jedna ponuka z Divadelného inštitútu od Vladi Fekete, aby sme zrealizovali slovenský pavilón ako poctu profesorovi Milanovi Čorbovi, ktorý bol veľmi dôležitou osobou v mojej kariére, takže bolo pre mňa samozrejmosťou sa toho zúčastniť.

Popri práci pre divadlo si sa v posledních rokoch začal viac venovať aj architektúre. Bol si partnerom architektonického štúdia WWAA a dnes pod značkou Boris Kudlička a partneri realizujete návrhy interiérového designu luxusních komerčných ale aj súkromných priestorov. Asi najznamejšie projekty, na ktorých ste sa podielali, boli interiér hotela Europejski a reštaurácia Belveder vo Varšave, renovácia interiéru Malachowského paláca v Naleczowe, ale aj viacero súkromných investičních projektov v Katare alebo vo Švajčiarsku. Čo privedie úspěšného scénografa, ktorý isto nemá núdzu o prácu v divadle, venovať sa architektúre?

Rád skúšam v živote nové veci a tie ma potom posúvajú ďalej. Už na škole som mal blízko k architektúre, avšak v 90. rokoch bola architektura u nás dosť šedivá, takže zvíťazilo divadlo. Takým prelomovým bodom smerom k architektúre bola pre mňa svetová výstava EXPO. Realizoval som dva polské pavilony pre EXPO, jeden v Hanoveri a druhý v Šanghaji, kde som vstúpil s divadelnými skúsenosťami do architektonického priestoru. Po tejto skúsenosti som spojil sily s architektonickým štúdiom WWAA a neskôr som vytvoril vlastnú značku, kde bola asi najväčším mílnikom realizácia interiéru luxusného Hotela Europejski vo Varšave. A tým sme spoločne s mojim tímom získali takú obrovskú skúsenosť v tejto oblasti, že sme si povedali, že by bola škoda, aby to zostalo iba na úrovni náhodného projektu. Navyše sa o nás začalo zaujímať veľa ľudí, hlavne poľských investorov, ktorí realizujú svoje projekty aj v zahraničí, takže aktuálne robíme na viacerých projektech súčasne. Realizujeme napríklad rekonštrukciu historického objektu na Malte, začínáme s veľkým projektom v Južnej Afrike alebo s rekonštrukciou apartmánu v Paríži. Architektúra je pre mňa podobne ako v divadle rozprávanie nejakého príbehu, kde musím na začiatku rovnako analyzovať daný priestor, ďalej príbeh a potreby ľudí, ktorí v ňom budú žiť a na tomto základe vytváram potom koncepciu, čo je veľmi blízke môjmu prístupu k divadlu.

Počas svojej bohatej kariéry si získal mnoho ocenení. Napríklad cenu Divadelného ústavu za scénografiu k inscenaci Richard II v Národnom divadle vo Varšave, poľskú bronzovú a striebornú medailu Gloria Artis za kultúrny prínos, ďalej slovenské divadelné ceny Dosky, poľskú cenu Culture.pl Superbrand, ceny C. K. Norwida Mazovského vojvodstva alebo televízne ceny Gwarancja Kultury. Pavilón EXPO v činskom Šanghaji z roku 2010, na ktorom si spolupracoval, získal striebornú medailu. Opery Madame Butterfly, Bohéma alebo Don Giovanni, ktoré ste robili s Mariuszom Trélinským boli uvedené Placidom Domingom vo Washingtone a v Los Angeles. Čo považuješ za svoj najväčší životný úspech?

Nerád by som definoval, čo je môj najväčší úspěch, radšej by som to nazval tým, čo ma teší. A tým je asi moja sloboda a nezávislosť v rozhodovaní, vo výbere projektov, ktoré chcem realizovať, vo výbere ľudí, s ktorými chcem spolupracovať a to že sa vo svojej práci nenudím. Ona ma teší, ona ma rozvíja a v každej z mojich realizácii je nejaký osobný príbeh, ktorý vo mne vždy zostane ako nejaká nová skúsenosť, či už zo stretávania zaujímavých ľudí, miest alebo kultúr. Mám rád svoju robotu a snažím s ku nej pristupovať poctivo. V našej práci je najdôležitejšie to, aby som dokázal piatimi vetami pomenovať istotu príbehu, na ktorom pracujem. Niekto to nedokáže vôbec a niekto potrebuje na to tisíc viet, aby to vyjadril. Sila príbehu spočíva hlavne v esencii, ktorá otvára určité obrazy, ale zároveň necháva priestor divákom, ktorí do neho môžu vôjsť a sami pre seba si ho interpretovať. No a určite najväčšiu radosť mám zo svojej rodiny, lebo tá vlastne dáva zmysel všetkému, čo robím.

A čo Ružomberok? Najdeš si pri svojom pracovnom vyťažení niekedy čas navštíviť aj svoje rodné mesto? Po tom všetkom, čo máš v živote za sebou, aký je tvoj vzťah k malému mestu, odkiaľ pochádzaš?

Môj vzťah k Ružomberku sa nijako nezmenil. Je to môj domov, mám tam rodinu, priateľov a kontakt s mestom je stále veľmi blízky. Je to mesto, ktoré je zo všetkých strán obklopené horami a to vo mne vždy vyvoláva asociáciu rodného hniezda. Navštevujem ho dva až tri krát do roka, sledujem, čo sa v ňom deje, rovnako ako sledujem situáciu v celej slovenskej spoločnosti. Sú veci, ktoré ma tešia, ale aj veci, ktoré ma strašne trápia. Žijem tým a nie je mi to ľahostajné. Rodný kraj vyvoláva v človeku pocit akéhosi ukotvenia alebo podstaty, z ktorej vzišiel a to je nemenné.

                                                                                                                                                                   Rozhovor pripravil: Vladimír Dubeň