V sobotu 03. júna sa v priestoroch bratislavskej reštaurácie Prašná bašta uskutočnilo neobyčajné stretnutie. A prečo neobyčajné? Pretože sa po dlhej 30 ročnej prestávke opäť stretli účastníci prvého Európskeho stretnutia mladých divadelníkov, ktoré sa v roku 1987 konalo v anglickom Stratforde na Avone pod záštitou Medzinárodnej asociácie amatérskeho divadla (IATA/AITA).

Ale aby sme si túto udalosť trochu priblížili, musíme sa najprv vrátiť v čase o 30 rokov naspäť, kedy sa 10 členná slovenská skupina divadelníkov v zložení Juraj Heger, Vanda Vizárová, Karol Vosátko, Alena Vraňáková, Michal Spišák, Ildikó Töröková, Peter Mankovecký, Zuzana Orešanská, Marika Flešárová a Vladimír Dubeň, vydala po prvý krát v časoch tvrdého totalitného režimu v bývalom Československu na Západ reprezentovať kvalitu našej amatérskej divadelnej scény. Skupinu viedli odborné pracovníčky Osvetového ústavu Alena Štefková a Jaroslava Čajková.

Čo tejto akcii predchádzalo. V roku 1979 sa vo Švédsku na Seminári o deťoch a umení rozhodlo o usporiadaní pravidelného Európskeho stretnutia detského divadla. V roku 1982 sa prvá akcia tohto typu konala v Belgicku a odvtedy sa uskutočňuje každé dva roky. V roku 1982 prvý krát zaznel návrh, že podobné stretnutie by prospelo aj o niečo starším divadelníkom, v rozpätí 16 – 25 rokov. Už o rok neskôr prebehol skúšobný „nultý“ ročník v Londýne na britskej, národnej úrovni. Na základe tejto skúsenosti bola Veľká Británia poctená úlohou zorganizovať Prvé európske stretnutie divadla mladých v lete 1987 v Stratforde na Avone.

Prečo bol vybratý práve Stratford, je asi zrejmé. Je to rodné mesto jedného z najväčších svetových dramatikov Williama Shakespeara, v ktorom je aj so svojou rodinou pochovaný. Veľmi krásne a inšpiratívne prostredie pre divadelnú tvorbu. Mesto je práve kvôli tejto historickej skutočnosti každoročne obliehané tisícmi zahraničných turistov z celého sveta. No a tieto neutíchajúce masy rozšírilo počas dvoch týždňov leta 1987 viac ako 200 mladých divadelníkov z rôznych kútov Európy. V tejto súvislosti treba spomenúť, že česká a slovenská skupina sa už vtedy zúčastnila tohto podujatia samostatne a že jedným z členov českého týmu bol napríklad aj jeden z najuznávanejších českých režisérov Petr Lébl.

A ako vlastne stradfordské stretnutie prebiehalo? Zástupcovia jednotlivých štátov boli na mieste prerozdelení po dvoch do 10 zmiešaných pracovných skupín, kde sa zišli s divadelníkmi z iných krajín. Každú skupinu viedli vždy dvaja odborní lektori, väčšinou ľudia z oblasti profesionálneho divadla, obvykle herci alebo režiséri z rôznych štátov Európy, ktorí s účastníkmi komunikovali výhradne v angličtine. Skupiny pracovali samostatne v školách, štúdiách alebo ateliéroch rozmiestnených po všetkých možných kútoch Stratfordu. Čiastočné práce jednotlivých skupín sa zhruba po týždňovej práci prezentovali priamo v uliciach mesta, kde ich ocenili potleskom okoloidúci turisti alebo aj miestni obyvatelia. No a finálne výsledky sa na záver spojili do súvislého celovečerného predstavenia v slávnom stratfordskom divadle Swan pod dohľadom anglického režiséra Petera Jamese z Lyric Theatre Hammersmith. Celé predstavenie sa, samozrejme, nieslo ako inak v duchu Shakespeare a úryvkov z jeho známych hier. Čo nás úprimne teší, že slovenský tým patril počas celého pobytu k jedným z najúspešnejších a určite aj najobľúbenejších, vďaka muzikantstvu a vedomostiam v rámci spoločne organizovaných večerných akcií.

S nápadom zorganizovať po 30 rokoch stretnutie členov úspešného slovenského týmu prišla vedúca skupiny Alena Štefková. A bola to skutočne vydarená akcia. Bolo o čom rozprávať a bolo na čo spomínať. Zaujímavé bolo hlavne poznanie, že niektorých účastníkov poznamenalo stratfordské stretnutie na celý život. Z mladých divadelníkov vyrástli profesionálni režiséri ako Karol Vosátko a Michal Spišák, scenáristi ako Vanda Vizárová alebo herec a hudobník Peter Mankovecký, ktorý už bohužiaľ, nie je medzi nami a pozerá na nás z divadelného neba. Ale aj u ostatných sa láska k divadlu alebo k literatúre preniesla do ich ďalšieho profesionálneho alebo osobného života. Nuž čo dodať? Snáď iba to, že po bratislavskom stretnutí sa divadelníci dohodli, že budú určite ďalšie stretnutia. A to najbližšie možno opäť v Shakespearovom meste. Tak dovidenia, Stratford!

Vladimír Dubeň