Kto niekedy prechádzal z Letenskej pláne na Pražský hrad, určite narazil na neobvyklú stavbu, evokujúcu staroveký chrám. Tento neprehliadnuteľný objekt s pomníkom J. A. Komenského v popredí bol postavený podľa vlastného návrhu jedného za najoriginálnejších českých umelcov 20. storočia sochára Františka Bílka. Vo vile z roku 1911, ktorá bývala domovom, ale aj ateliérom umelca, je dnes umiestnená bohatá expozícia jeho diel v správe Galérie hlavného mesta Prahy. Vila je pre návštevníkov otvorená celoročne každý deň okrem pondelka a rozhodne stojí za návštevu.

      František Bílek sa narodil v roku 1872 v Chýnove pri Tábore do rodiny kolára Josefa Bílka. Jeho brat Josef bol projektantom a staviteľom a druhý brat Antonín, ktorý absolvoval Umeleckopriemyslovú školu v Prahe, sa stal tiež sochárom a maliarom. František študoval pôvodne maľbu na Akadémii výtvarných umení u profesora Maxa Pirnera, ale vzhľadom k vrodenej očnej vade začal študovať sochárstvo na Umeleckopriemyslovej škole v Prahe u profesora Josefa Maudra. Vďaka štipendiu mecenáša Vojtecha Lannu odišiel študovať na súkromnú Colarossiho umeleckú akadémiu do Paríža. Tu sa zoznamuje s maliarkou Zdenkou Braunerovou, ale aj ďalšími českými umelcami ako Alfons Mucha, Ludek Marold alebo Vojtech Hynais. Bílek však príliš umeleckú bohémsku spoločnosť nevyhľadával, bol založený veľmi duchovne. Dokonca neskôr opustil aj Colarossiho akadémiu, pretože dospel k názoru, že škola už mu v jeho vlastnej tvorbe nemá čo priniesť. V Paríži vznikajú jeho prvé diela inšpirované jeho hlbokým náboženským cítením Golgota – hora lebiek a Orba je našej viny trest. Bohužiaľ, štipendijná komisia, vedená sochárom Josefom Václavom Myslbekom, tieto diela neprijala a Bílkovi bolo štipendium pozastavené. Mecenáš Vojtech Lanna dokonca odmietol od Bílka prijať Orbu ako dar. Umelec sa vrátil domov a absolvoval jednoročnú vojenskú službu v Jindřichovom Hradci. Po návrate z vojenskej služby si v rodnom Chýnove postavil podľa vlastného návrhu sochársky ateliér. Bílek tvoril osamele. Napriek tomu, že dnes o ňom hovoríme ako o predstaviteľovi symbolizmu a secesie, on sám sa po celý život zámerne vyhýbal spoločenskému životu a zaradeniu do niektorého z umeleckých smerov alebo slohov. Tvrdil, že jeho diela nie sú umením ale modlitbami. V roku 1902 sa oženil s manželkou Bertou Nečasovou a odsťahovali sa do Prahy. Než si vybudovali v roku 1911 vlastnú vilu pod Hradčanmi, bývali v Prahe na niekoľkých rôznych miestach. Po nemeckej okupácii v roku 1939 sa opäť, tento krát už natrvalo, presťahovali do Chýnova, kde je aj pochovaný pod svojou monumentálnou sochou Modlitba nad hrobmi. V pražskej vile sú v južnej časti vystavené hlavne sochárske diela a figurálne kompozície také typické pre jeho tvorbu svojou organickou formou, výraznými siluetami a až patetickým gestami. V severnej časti sa nachádza dvojposchodový byt jeho rodiny s menšími plastikami, grafickým dielom a originálnym nábytkom podľa vlastných návrhov umelca. V ateliéri asi najviac zaujme drevené súsošie Budúci dobyvatelia, ktoré Bílek vytvoril medzi rokmi 1931 až 1937. Toto dielo je alegóriou duchovných zmyslov a jeho jednotlivé časti sú pomenované ako Uvedomelý, Pocit zavinenej choroby, Tvorca, Duchovný zrak a sluch a Duchovný čuch a chuť. Budúci dobyvatelia získali od Akadémie vied a umení cenu mecenáša Leopolda Katza. Ďalšie významné dielo sadrový Mojžiš z roku 1905, vytvorené v rámci cyklu duchovných dejín ľudstva Cesta, sa stalo predlohou k bronzovej soche Mojžiša, umiestneného v roku 1937 pred Staronovou synagógou v pražskom Josefove. Socha bola v dobe okupácie v roku 1940 roztavená a znovu odliata až po 2. Svetovej vojne v roku 1946. V patinovanej sadre je vytvorené aj dielo z roku 1895 Podobenstvo našej doby, ktoré vzniklo v jeho lesnej dielni blízko Chýnova. Zadumaná postava schúlená k zemi a podopierajúca si bradu o vlastné koleno pripomína skôr zlomeného otroka ako ľudskú bytosť. Socha je alegóriou doby tak, ako ju autor vnímal. Náboženské presvedčenie, ktoré u Františka Bílka vychádzalo najprv z katolíckej a neskôr z československej husitskej viery asi najlepšie vystihuje drevená socha Panny Márie s Ježiškom z roku 1901. Mária drží v náručí spiace dieťa podobne ako sa holubica pri jej nohách stará o svoje mladé, čím sa tento symbol materskej lásky ešte umocňuje. Na podstavci je vidieť aj typické Bílkovo písmo, ktorým zvykol označovať svoje diela. Drevené súsošie Duchovné stretnutia z roku 1925 vzniklo pri príležitosti výročia spoločného života s umelcovou manželkou Bertou. Bílek ho vytesal z dvoch stromov javora, ktoré boli navzájom zrastené ako symbol stretnutia ženy a muža. Pri opracovávaní stromov vypadla z hlavy ženy drevená hrča. Predtým než ju sochár vrátil naspäť vložil pod ňu lístok s vetou: „Len v Bohu je večné stretnutie“, podpísaný ním aj jeho ženou. Na prvom poschodí v obytných priestoroch zaujme na stene sadrový reliéf z roku 1897 Záhradník mariánsky, ktorý je kolorovaný popolom. Tento námet zobrazujúci Ježiša Krista autor spracoval dokonca viackrát. Okrem grafiky je veľmi cenený aj u nás takmer neznámy vyrezávaný drevený reliéf v zbierkach Modernej galérie v chorvátskom Záhrebe. Na druhom poschodí na prvý pohľad upúta zrak návštevníka mnohopočetné súsošie návrhu národného pomníka pre Bielu Horu z roku 1908. Bílek na ňom pracoval v priestoroch Strahovského kláštora, ktorý však musel opustiť pre nesúhlas predstaviteľov cirkvi s jeho ideovým zámerom. Pomník, ktorý mal byť symbolom jednej z najväčších národných tragédií, sa svojej realizácie, bohužiaľ, nikdy nedočkal. Hneď vedľa je umiestnená expozícia venovaná takmer tridsať rokov trvajúcemu hlbokému priateľstvu Františka Bílka s básnikom Otokarom Březinom. Obaja umelci kládli hlavný dôraz na duchovné poslanie diela, ktoré nadradili formálnemu estetickému výrazu. Jedným z príkladov ich vzájomného duchovného dialógu je napríklad cyklus ôsmych symbolistických kresieb, ktoré Bílek vytvoril pre Březinovu básnickú zbierku Ruky. Bílek sa neskôr stal „dvorným“ ilustrátorom väčšiny Březinovich kníh. Ale zároveň zrealizoval aj niekoľko portrétov svojho priateľa v sadre, v grafike alebo v kresbe. Pod vplyvom Březinovej tvorby vznikli dokonca niektoré významné Bílkove diela ako napríklad súsošie Slepci z roku 1901 alebo Budúci dobyvatelia. Unikátna zbierka, umiestnená vo vile hrdo nesúcej meno svojho staviteľa, je ukážkou toho najlepšieho, čím sa české sochárstvo na prelome 19. a 20. storočia mohlo plnohodnotne zaradiť k európskej umeleckej kvalite.

                                                                                                                                                                                   Text a foto: Vladimír Dubeň