Kutnohorská galéria GASK pripravila pre svojich návštevníkov v období marec až august autorskú výstavu významných reprezentantov českého surrealizmu Evy a Jána Švankmajerovcov pod názvom DISEGNO INTERNO. Výstava venovaná 90. výročiu narodenia Jána Švankmajera predstavuje v celej šírke všetky umelecké oblasti, ktorými sa autor zaoberal od kresieb, koláží, grafiky, umeleckých objektov, textilných experimentov až po filmovú tvorbu. Dielo Evy Švankmajerovej je tu zastúpené najmä maliarskou, kresliarskou a grafickou tvorbou. Ústrednou témou výstavy je podľa kurátora Richarda Druryho tzv. vnútorné usporiadanie, teda umelcovo obrazotvorné chápanie podstaty námetu.

      Jan Švankmajer sa narodil 04. septembra 1934 v Prahe do rodiny aranžéra výkladov a krajčírky. V rokoch 1950 – 1954 absolvoval štúdium scénografie na Vyššej škole umeleckého priemyslu u profesora Richarda Landera. Neskôr študoval na Akadémii múzických umení, kde medzi jeho spolužiakov patril napríklad aj významný slovenský filmový režisér Juraj Herz. Švankmajerovu tvorbu možno rozdeliť do niekoľkých tematických skupín, ktoré sú zároveň aj jeho hlavnými inšpiračnými zdrojmi. Je to rudolfínsky manierizmus, baroková tradícia českých bábkarov, art-brut, erotizmus, ďalej umenie prírodných národov (fetiš), dielo nemeckého maliara Maxa Ernsta alebo tvorba svetových spisovateľov ako Edgar Allan Poe a Lewis Carroll. Ranné kresby Jána Švankmajera boli ovplyvnené tvorbou švajčiarskeho maliara Paula Kleeho, jeho objekty z prvej polovice 60. rokov možno formálne zaradiť k informelu, avšak od konca 60. rokov sa autor už naplno hlási k surrealizmu. Švankmajer ale sám seba za umelca nikdy neoznačoval, lebo surrealizmus vnímal skôr ako životný postoj, než ako umenie. Dokonca odmietol aj titul Zaslúžilý umelec, francúzsky rad Chevalier des arts et des letters alebo vyznamenanie od prezidenta Václava Havla, pretože považuje štát za zdroj organizovaného násilia, prostriedok útlaku a manipulácie.

      Eva Švankmajerová sa narodila v období Protektorátu Čiech a Moravy 25. septembra 1940 do meštianskej rodiny v Kostelci nad Černými lesy. V rokoch 1954 – 58 študovala na Priemyslovej škole bytovej tvorby u profesorov Václava Markupa a Vladimíra Landu. V rokoch 1958 – 1962 pokračovala v štúdiu na Bábkarskej katedre Akadémii múzických umení u profesora Richarda Landera. Pre jej tvorbu je typický imaginatívny humor, čerpajúci z prvorepublikových dámskych časopisov, z absurdnosti stalinistickej plagátovej propagandy alebo z negatívnych vplyvov modernej civilizácie na ľudskú bytosť. Jej celoživotnou témou bola ženská emancipácia, s ktorou začala už v rokoch 1968 - 69, kedy vytvorila jedny zo svojich najznámejších diel pod názvom Emancipačný cyklus. So svojim manželom Janom Švankmajerom sa zoznámili v roku 1960 pri spolupráci na inscenácii Škrobené hlavy Divadla masiek. Ešte ten rok sa vzali a od roku 1970 sa obaja stali aktívnymi členmi Surrealistickej skupiny.

      Na výstave v galérii GASK návštevníka hneď pri vchode vítajú bizarné portréty oboch hlavných aktérov. Sú dielom Evy Švankmajerovej, rozpoznateľným podľa obnažených ženských figúr, ktoré tvoria obrysy tváre oboch umelcov. Hneď za nimi sa potom už naplno otvára magický svet plný prehistorických monštier zo skamenených hornín, vyblednutých zvieracích kostí, morských mušlí, mineralizovaných skál, lesných šišiek, drevených samorastov a ďalších prírodných materiálov, z ktorých Jan Švankmajer vyrábal svoje objekty a koláže. Výstava núti vnímať priestor všetkým zmyslami, pretože na návštevníka okrem výtvarného prejavu pôsobí aj bohatá zmes prírodných zvukov, obrazových vnemov, literárnych záznamov a filmového premietania priamo na steny galérie. V prvom momente rieši človek dilemu, na čo sa má vlastne sústrediť, ale keď odpojí racionálnu analýzu a nechá sa týmto surreálnym priestorom iba voľne unášať, pocíti ten neuveriteľný nával kreativity, ktorá sa na neho valí zo všetkých strán. Niekedy pôsobia Švankmajerove objekty skôr strašidelne ako v prípade Africkej bábky (r. 2008), Zmineralizovaného Jezuliatka (r. 2013) alebo Veľkého zvieraťa (r. 2023). Inokedy je v jeho diele obsiahnutá jemná irónia a skrytý humor ako v Lietajúcej stoličke z filmu Tichý týždeň v dome z roku 1969 alebo v Mineralizovanom Magrittovi, objekte v tvare topánok, inšpirovanom slávnym belgickým surrealistom z roku 2015. Najmonumentálnejším dielom celej výstavy je drevené Bábkové divadlo z filmu Lekcia Faust, ktorý v roku 1994 získal cenu na Medzinárodnom filmovom festivale V Karlových Varoch. A asi najznámejšou drevenou bábkou je Otesánek z rovnomenného Švankmajerovho filmu podľa knihy rozprávok Karla Jaromíra Erbena, ktorý bol v roku 2002 ocenený až desiatimi Českými levmi. Obrazy Evy Švankmajerovej zaujmú na prvý pohľad svojou špecifickou farebnosťou s prevahou odtieňov modrej, tmavozelenej a karmínovej, ktoré dáva do kontrastu s telovou farbou ľudských postáv. Hneď na začiatku expozície je umiestnený pravdepodobne jeden z jej najznámejších olejov s názvom Opice Alki z roku 1966, pripomínajúci ženskú a mužskú figúru, pravdepodobne inšpirovanú vzájomným vzťahom oboch manželov, dotvorenú opičími chvostmi. K téme nerovnosti vo vzťahu medzi mužom a ženou sa maliarka vracia viackrát napríklad Portrétom slávneho holandského maliara Rembrandta van Ryna a jeho menej známej manželky Saskie Rembrandtovej van Rynovej z rokov 1969 – 70. Osemdesiate roky sú na výstave zastúpené dielami ako Desiaty dom alebo Paracelsov kabát z roku 1983, kde je figuratívna téma, zrejme pod vplyvom doby potlačená na úkor abstraktných objektov bez kontúr, ktoré by pripomínali ľudské tváre. Naopak v deväťdesiatych rokoch sa ľudské figúry do obrazov Evy Švankmajerovej, ako napríklad Ďakovačka, Krásny sloh alebo Ach tie ozónové diery z rokov 1993 až 95, naplno vracajú, avšak už nie sú dominantným prvkom ale skôr iba doplnkom celkového výjavu. Z jej neskorej tvorby pochádza cyklus obrazov Mutus Liber, ktorý vznikal postupne v rokoch 1997 až 2004, teda tesne pred autorkiným úmrtím v októbri roku 2005. Ale aj napriek tomuto predčasnému odchodu, dokázali manželia Švankmajerovci vytvoriť jeden z najkreatívnejších párov v československom výtvarnom, divadelnom a filmovom kontexte a výstava v Kutnej Hore je toho zrejmým dôkazom.                                                                                                                                                    Text a foto: Vladimír Dubeň