Valdštejnská jazdiareň sa už stala pravidelným miestom veľkých monotematických výstav významných českých výtvarníkov. Po autoroch ako František Kupka, Toyen alebo Alfons Mucha nám Národná galéria v Prahe predstavuje vo svojich priestoroch jedného z vrcholných reprezentantov českého romantizmu 19. storočia Josefa Mánesa. Jeho súborné dielo kurátorky Markéta Dlábková a Veronika Hulíková zostavili do prehľadných logických blokov ako podľa umeleckých slohov, ktoré mali na jeho tvorbu vplyv, tak podľa tém, ktorým sa prednostne venoval.

      Josef Mánes sa narodil 12. mája 1820 do pražskej umeleckej rodiny. Jeho otec Antonín Mánes bol významným krajinárskym maliarom a zároveň profesorom na Pražskej maliarskej akadémii. Jeho strýko Václav Mánes bol dokonca na tejto škole dočasným riaditeľom a tiež obaja jeho súrodenci brat Quido a sestra Amália boli maliari. Josefa Mánesa v začiatkoch jeho tvorby ovplyvnil hlavne biedermaier, umelecký sloh typický pre nemecky hovoriace krajiny v 19. storočí. Bol charakteristický svojou umiernenosťou, orientáciou na rodinnú pohodou a snahou nevybočovať do žiadnych extrémov. V Mánesovej tvorbe sa s ním stretneme hlavne v jeho portrétnej tvorbe, v ktorej zobrazoval často jednotlivých členov rodiny alebo svojich najbližších priateľov. Ale Mánes bol predovšetkým autorom invenčným, preto nie je prekvapením, že mu strohý biedermairovský štýl maľby dlho nevyhovoval a veľmi skoro presedlal k romantizmu, ktorý sa v krajinách českých opieral hlavne o zobrazovanie národných dejín a národopis. V Mánesovej tvorbe vidíme rysy romantizmu v jeho krajinárskej tvorbe, často zobrazujúcej extrémne prírodné javy, čím nadviazal na svojho otca. Napríklad v obrazoch z okolia Řípska a Mělnicka ako Labská krajina, kde zachytáva nespútanú krajinu sútoku Labe a Vltavy alebo Hrobár, v ktorom pod vplyvom svojej choroby reflektuje tému konca života a bilancovania nad jeho zmyslom. Ale aj vo vracaní sa k mytologickým témam ako sú Posledné okamžiky Lukáša z Leydenu, Stretnutie Petrarcu s Laurou v Avignone alebo Oldrich a Božena. Mánesovi však učaroval aj folklór a to najmä moravský, ku ktorému mal asi najbližšie počas svojho pobytu na zámku v Čechách pod Kosířem. Do regiónu Hanej zavítal v roku 1854 na pozvanie svojho priateľa grófa Bedřicha Silva-Tarrouca a vytvoril tu množstvo portrétov krojovaných postáv, ale aj niektoré zo svojich najlepších diel ako Uspávanka alebo Život na panskom sídle. Pri svojich študijných cestách navštevoval aj Slovensko, kde ho uchvátila miestna ľudová kultúra. Maliar bol presvedčený, že slovenský kroj sa najviac blíži jemnej slovanskej čistote, ktorú zachytil napríklad akvarelom Slovenská rodina. Ale dokonca aj postavy na Kalendárnej doske na Pražskom orloji sú oblečené v slovenských krojoch, čo sa v čase jej vzniku nepáčilo úradníkom radnice. Josef Mánes nebol všeobecne veľmi v priazni vtedajších úradov, pretože bol na svoju dobu príliš novátorský a túto zákazku získal iba vďaka tomu, že sa za neho prihovoril architekt František Václavík. Navyše o prácu na Kalendárnej doske nebol zo strany výtvarníkov príliš veľký záujem, pretože radnica za jej realizáciu ponúkla mizerný honorár vo výške 500 zlatých, čo nepokrylo ani náklady na nákup farieb. Mánes však dosku aj popri veľkej nedôvere zo strany mesta po dvoch rokoch práce nakoniec dokončil. Bohužiaľ k jej slávnostnému odhaleniu došlo z dôvodu vypuknutia rakúsko-pruskej vojny až neskôr a bez prítomnosti samotného autora. Maliar bol vzhľadom ku svojmu bohémskemu životnému štýlu v neustálych finančných problémoch. Žil v podstate iba z portrétnej tvorby pre zámožné meštianske rodiny alebo z občasného predaja aktov, čo nám pripomínajú oleje Ráno a Večer, kde je ústrednou témou odhalená mladá žena. Tieto diela údajne vytvoril ako splátku dlhu úžerníkovi a preto ich ani nepodpísal vlastným menom, ale iba signatúrou L. G. 1857. Ich význam tkvie hlavne v tom, že sa jedná prvé novodobé akty v českom umení 19. storočia. O širokospektrálnom zábere Josefa Mánesa svedčí aj to, že sa okrem maľby, kresby a grafiky venoval aj ornamentálnej tvorbe a ilustrácií vrátane rozprávkovej. Ornamentálne motívy čerpal z románskeho, gotického slohu a z ľudového prostredia. Kombinácia románskeho základu s renesančnými motívmi ovplyvnenými ľudovými dekoráciami sa stala signifikantným znakom takzvaného „mánesovského štýlu“. Uplatnil ho najmä v Rukopise královédvorskom, ale aj v návrhoch titulných stránok, diplomov alebo spolkových vlajok. Rozprávkový motív sa objavuje aj v jeho neskoršom obraze Utopený z roku 1867, ktorý vznikol pod vplyvom postupujúcej duševnej choroby. Výjav s vodnými vílami, ktoré ho lákajú pod hladinu môžeme chápať ako vyjadrenie jeho prehlbujúcich sa duševných útrap. Josef Mánes umiera pravdepodobne na progresívnu paralýzu v roku 1871 iba vo veku 51 rokov. Avšak jeho odkaz sa posmrtne stane inšpirujúcim pre mnohých mladých umelcov, najmä z takzvanej generácie Národného divadla, akými boli sochár Josef Václav Myslbek alebo maliar Mikoláš Aleš, ktorých diela ešte aj dnes vzdávajú poctu Mánesovmu géniovi vo Valdštejnskej jazdiarni.                                                                                                                                    Text a foto: Vladimír Dubeň