Nič! Práve, že nič.... lebo nič, to je práve to niečo, čo človek celý život robí. Človiečiček stojí, sedí, hovorí... a nič. Človek sedítum na pníkum – a nič. Pracovať? Ale áno! Ako žeby nie! Samozrejme! Bankáč! Bančička... potvora, veľryba! Hmmm. Tridsať dva rokov! A čo? Nič! Pretieklo medzi prstami. Pretečie. Takú sekundu nechytíte. Pretečie. Utečie. A čo som? Som isté množstvo sekúnd, ktoré pretiekli. Výsledok: Nič. Nič.

          Slová z knihy spisovateľa Witolda Gombrowicza asi najlepšie vystihujú odkaz a filozofiu inscenácie Kosmos, ktorú na javisku Novej scény uviedlo len nedávno v premiére pražské Národní divadlo. Inscenačný tím okolo slovenského režiséra, absolventa brnianskej JAMU a zároveň umeleckého šéfa HaDivadla Ivana Buraja, priniesol do Prahy dramatizáciu znepokojujúceho románu Kosmos tohto originálneho poľského autora. Celé predstavenie sa, podľa knižnej predlohy, odohráva v hlave ústrednej postavy Witolda a na to režisér použil živý kamerový záznam, ktorý sa v priebehu inscenácie premieta na veľkoplošné plátno umiestnené nad dreveným domčekom v duchu ľudovej architektúry poľského mestečka Zakopané alebo pred ním. Divák má tak možnosť nazrieť do vnútorného sveta Witolda nielen prostredníctvom monológov odohrávajúcich sa medzi jeho mladším alter egom a jeho starším ex post dvojníkom, ale aj vďaka ilúzii postáv, ktoré hlavný hrdina vníma akoby z perspektívy pohľadu priamo z jeho hlavy. Príbeh, ktorý začne v podstate banálnou zápletkou, je o dvoch kamarátoch, ktorí sa v lete ubytujú v jednom penzióne v Zakopanom, a nájdu v kroví obeseného vrabca, neskôr vyústi do vzrušujúcej expozície hlbokej krízy komunikácie s vonkajškom, do ktorej sa ľudský svet dostal. A aj napriek tomu, že Gombrowicz napísal román už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, ide o tému viac než aktuálnu. Inscenátori svojím pojatím využili v maximálnej miere dostupné prostriedky, aby divákovi dokázali túto filozofi u vzťahu medzi vnútorným a vonkajším svetom sprostredkovať. Zo začiatku pre diváka možno neuchopiteľná forma sa v priebehu dejovej línie začína pomaly skladať ako Rubikova kocka, kde jednotlivé ťahy dávajú zmysel a robia Witoldov svet stále viac a viac pochopiteľným. Je dôležité nevzdať to hneď na začiatku a nechať sa unášať subjektívnym nazeraním hlavného hrdinu na svet až do konca. Len vtedy divák môže spolu s ním prežiť apokalypsu rozpadajúceho sa sveta, jeho následnej obrody a očisty zo znovuzrodenia. Na tomto mieste treba určite vyzdvihnúť herecký výkon mladého herca Matyáša Řezníčka v úlohe Witolda, ktorý bol v tejto náročnej psychologickej postave veľmi presvedčivý, ale aj výkon Ondřeja Pavelku, ktorý v úlohe Leona pôsobil komicky a nad vecou, presne tak, ako by sa od tejto postavy očakávalo. Je potešujúce, že aj naša „prvá scéna“, ktorej dramaturgia má občas povesť určitej rezervovanosti, dáva priestor mladým tvorcom a alternatívnym titulom. Pre diváka, ktorý od divadla očakáva trochu viac, než len ľahkú zábavu, je inscenácia Kosmos presne tým, čo určite naplní jeho predstavy o tom, ako sa dá užitočne a obohacujúcim spôsobom stráviť večer.

Text a foto: Vladimír Dubeň