V dobe, keď sme zrazu nútení nedobrovoľne zostať doma z dôvodu ochrany nášho zdravia, asi často siahneme po dobrej knihe. A mne sa práve v tomto období dostala do rúk útla knižočka českého novinára, okrem iného bývalého šéfredaktora slovenského denníka SME, ale aj českého časopisu Respekt, Martina M. Šimečku Medzi Slovákmi s podtitulom Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi alebo Ako som sa stal vlastencom.

Autor sa do roku 1989 pohyboval v okruhu slovenského a českého disentu, ale nemal to jednoduché ani v časoch Mečiarovej vládnej garnitúry. V čase rozdelenia Československa na dve samostatné krajiny bol jedným z mála Čechov, ktorí sa rozhodli zvoliť si dobrovoľne slovenské občianstvo napriek tomu, že obaja jeho rodičia boli Česi. Už aj tento krok svedčí o jeho úzkom vzťahu k Slovensku. Kniha Medzi Slovákmi je inteligentným pohľadom na moderné dejiny Slovenska hlavne v období československého disentu a po „nežnej“ revolúcii, ktorá znamenala historický medzník v dejinách oboch našich národov Čechov aj Slovákov. Martin M. Šimečka v úvode knihy výstižným spôsobom popisuje rozdiely vo vývoji a postojoch intelektuálnych kruhov v oboch krajinách, na Slovensku reprezentovaných tichou dohodou s režimom a čiastočnou ľahostajnosťou spisovateľov, s výnimkou Dominika Tatarku a niektorých ďalších odvážnych s podobným osudom vyhnanca vo vlastnej zemi. Už v tomto období nachádza medzi Slovákmi korene občianskej ľahostajnosti slovenskej spoločnosti, ktorá v ďalších rokoch umožnila neobmedzenú moc autokracie, nacionálneho extrémizmu až po opakujúce sa sklony k fašizmu. V ďalšej časti autor zaujímavo rozpráva o formovaní revolučnej skupiny okolo Jána Budaja súbežne s tichým kresťanským vzdorom v podobe sviečkových demonštrácii v Bratislave. Zachytáva obdobie vzniku hnutia Verejnosť proti násiliu až po prevzatie iniciatívy bývalými komunistami z okruhu Vladimíra Mečiara, Milana Čiča či Alexandra Dubčeka. Popisuje príčiny ovládnutia krajiny Vladimírom Mečiarom v 90. rokoch ako frustráciu z demokracie, ktorá ľuďom priniesla neistotu a pocit úpadku. Slovensko tým o dvadsať rokov predbehlo proces, ktorý sa deje v súčasnosti aj v niektorých iných krajinách Európy či v USA, kde sú za nepriateľa číslo jedna označované liberálne elity. Podľa autora bolo najväčšou Mečiarovou chybou, že si znepriatelil pod vedením svojho ministra kultúry umelcov, ktorých sa snažil umlčať tým, že ich nechá vyhladovať a ponížiť. Tí sa potom stali, za pomoci nezávislých médií ako televízia Markíza a rádio Twist, hybnou silou vzdoru proti jeho vláde. Naopak problém éry Mikuláša Dzurindu vidí autor v tom, že síce rešpektovala princípy demokracie a zapojenie Slovenska do medzinárodných štruktúr, ale vrcholní politici boli až príliš zahľadení sami do seba. Spoločnosť v duchu ideológie bývalej britskej premiérky Margaret Thatcherovej bola postavená hlavne na tom, aby sa každý postaral sám o seba a nie o tých druhých. A to aj za cenu korupcie. Tá však v nasledujúcej dekáde vlády Róberta Fica ešte viac expanduje. Jeho štýl vedenia štátu pripomína skôr demokratický centralizmus z čias komunistického vodcu Gustáva Husáka, postavený na princípoch stability, ktorej zárukou je stabilita jeho vlastnej moci. V skutočnosti je však jeho systém napriek ekonomickému rastu Slovenska obdobím stabilného úpadku a erózie autonómnych inštitúcií, akými sú súdy či polícia, bez ktorých demokracia nemôže fungovať. Toto koniec-koncov viedlo k voľnému pádu jeho moci a k otvorenej spoločnosti, ktorej obdobie je ešte príliš skoro hodnotiť. Kniha Medzi Slovákmi nie je preto iba múdrym sprievodcom novodobými dejinami štátu, ale aj živým svedectvom života súčasníkov, ktorí si väčšinu zo spomínaných udalostí prežili na vlastnej koži.

Text: Vladimír Dubeň