Otvorením Van Goghovho múzea v Amsterdame v roku 1973 bolo konečne zavŕšené dlhoročné úsilie maliarovej rodiny, najmä jeho švagrinej Johanny Van Gogh-Bongerovej a jeho synovca Vincenta Williama Van Gogha, o dôstojnú a celistvú prezentáciu diela jednej z najvýznamnejších osobností svetového umenia vôbec. Vincent Van Gogh aj napriek tomu, že za svoj krátky život namaľoval okolo 900 obrazov a nakreslil zhruba 1100 kresieb, sa bohužiaľ, umeleckého uznania až do svojej smrti iba v 37 rokoch, nedočkal. Všetko zmenila až výstava jeho diel v Paríži v roku 1901, to znamená 11 rokov po smrti autora, ktorá zaznamenala veľký medzinárodný úspech.

Za života umelca sa predalo iba jedno jediné dielo Červená vinica, ktoré vytvoril v roku 1888 a síce len za cenu 400 frankov. Dnes visí tento obraz miliónovej hodnoty v Puškinovom múzeu v Moskve. Vincent Van Gogh trpel vážnou psychickou poruchou, ktorej príčiny boli prisudzované vrodenej chorobe, nadmernému pitiu absintu alebo jedovatým látkam, obsiahnutým v jeho farbách. Jeho psychóza vyvrcholila po jednej z hádok so slávnym francúzskym maliarom Paulom Gaguinom, na ktorého dokonca vytiahol britvu, ktorou si nakoniec odrezal lalok ľavého ucha a ten neskôr daroval osemnásť ročnej upratovačke v nevestinci Gabrielle Berlatierovej. Táto bizarná príhoda sa navždy zapísala do dejín umenia a mnohí umelci sa ku nej vo svojich dielach často vracajú. Vincent Van Gogh udržiaval po celý život úzky vzťah so svojim bratom Theom, ktorý ho celú dobu finančne aj ľudsky podporoval, preto sa najviac o jeho živote a umení dozvedáme práve z listov, ktoré umelec svojmu bratovi písal. Van Gogh ukončil svoj život v roku 1890 vlastnou rukou, keď sa v hlbokej depresii sám postrelil do brucha a o dva dni na to v hostinci Ravoux zomiera pred očami svojho milovaného brata Thea. Van Gogh je považovaný za postimpresionistického maliara a jeho tvorba bola ovplyvnená expresionizmom a pointilizmom, o čom svedčia čiarky a bodky vo väčšine jeho neskorších obrazov. Tematicky mu učaroval hlavne vidiek, najmä krajina v okolí Arles, kde nejaký čas žil a snažil sa o založenie umeleckej skupiny. Svetlá farebnosť jeho obrazov vychádzala z japonského umenia, s ktorým sa zoznámil na umeleckej akadémii v Antverpách a stal sa jeho vášnivým zberateľom. Kombinácia týchto vplyvov a prirodzeného génia umelca priniesla svetu jedno z najoriginálnejších a dnes aj marketingovo najpopulárnejších diel, aké svetová história pozná. Vo Van Goghovom múzeu nájdeme v dvoch budovách viac ako 200 malieb a 400 kresieb prakticky zo všetkých období umelcovej tvorby. Medzi najcennejšie obrazy celej zbierky určite patrí jeho prvé majstrovské dielo Jedáci zemiakov, ktoré namaľoval v roku 1885 pri svojom pobyte v holandskom Nuenene. Van Gogh na ňom zachytil rodinu Grootových, ktorá práve zasadla ku skromnej večery. Obraz pôsobí pochmúrne a odráža realitu drsného vidieckeho života. Umelec použil farby tak, aby zvýraznil tmavé tóny. Z výrazu tváre jednotlivých členov rodiny, ktoré pôsobia skoro ako karikatúra, je vidno, že rodina je strhaná a unavená ťažkou každodennou prácou. Ďalší slávny obraz Spálňa v Arles z roku 1888 je jedným z troch obrazov, na ktorých Van Gogh namaľoval svoju vlastnú izbu v dome na námestí Lamartine v Arles. Ku vzniku tohto obrazu ho primäla choroba, vďaka ktorej musel niekoľko dní zostať doma a snažil sa ním vytvoriť atmosféru oddychu a pokoja. Na plátne prevládajú jasné svetlé farby v kombinácii žltej, svetlo hnedej, orgovánovej a purpurovej. Celý dom, v ktorom býval, Van Gogh zachytil na obraze Žltý dom. Dielo, ktoré je synonymom autora samotného Autoportrét v slamenom klobúku z roku 1887 je jedným z 39 autoportrétov, ktoré maliar vytvoril v rôznom kontexte a z rôznej perspektívy. Van Gogh využíval sám seba ako model veľmi často a to z jednoduchého dôvodu. Vzhľadom k tomu, že v Paríži ale aj v Arles, žil v skromných podmienkach, nemal finančné prostriedky na zaplatenie iného modelu. Preto pri svojej tvorbe často používal zrkadlo i keď v poslednej dobe odborníci tvrdia, že na prvej verzii autoportrétu v slamenom klobúku, z Van Goghovho parížskeho obdobia, nie je autor sám, ale že je to jeho brat Theo. Azda najikonickejším obrazom amsterdamskej zbierky je jedna z verzií obrazu Slnečnice, ktoré autor namaľoval v roku 1889. Obraz je variáciou na Slnečnice z roku 1888, ktoré vytvoril v priebehu niekoľkých dní doma, lebo nemohol vďaka silnému vetru na francúzskom vidieku pracovať vonku. Motívom slnečníc sa jednak vrátil ku starej holandskej tradícii maľovania kvetinových zátiší, ale zároveň chcel obraz podarovať priateľovi Paulovi Gauguinovi, ktorého pozval, aby sa k nemu nasťahoval do Žltého domu a mohli tak spoločne tvoriť. Symbolika slnečníc vyjadruje maliarov vnútorný pocit, že tak ako sa slnečnice obracajú za slnkom, tak sa chcel Van Gogh nechať viest Gaguinom vo svojej tvorbe. Najsmutnejším obrazom v zbierke múzea je obraz Havrany nad obilným poľom z roku 1890, ktorý maliar namaľoval tesne pred svojou smrťou. Jeho turbulentný výraz a zároveň blízkosť tušenej búrky dlho evokovalo u verejnosti, že sa jedná o posledný obraz namaľovaný pred Van Goghovou smrťou. Pravdou však je, že úplne posledným obrazom, ktorý umelec namaľoval, je Záhrada pri Daubigny. Napriek tomu tento obraz asi najlepšie znázorňuje stav duše autora po dramatickom názorovom rozchode s Paulom Gauguinom, z ktorého už nevidel inú cestu úniku, než opustiť tento svet. Avšak Van Gogh aj za svoj krátky a dramatický život po sebe zanechal dielo, ktoré budú donekonečna obdivovať ešte mnohé budúce generácie.

Vladimír Dubeň