V májových dňoch sa uskutoční v Slovenskom inštitúte v Prahe výstava slovenského výtvarníka a pedagóga Pavla Ruska. Ako nám prezradil sám autor, tak pôjde hlavne o jeho súčasnú maliarsku tvorbu. Návštevníci výstavy sa môžu tešiť nie len na obrazy výtvarníka, ale aj jeho vlastnú poetickú tvorbu. Táto zaujímavá kombinácia sľubuje obohatenie pražského kultúrneho života a zároveň neobyčajný umelecký zážitok.

Pripravuješ výstavu pod názvom Bezkontaktný styk v Slovenskom inštitúte v Prahe. Na čo sa môžu návštevníci tešiť?

Pôjde o nové diela alebo skôr o prierez celou tvojou tvorbou? Nebude to retrospektívna výstava, priestory Slovenského inštitútu v Prahe sú pre takúto možnosť trochu limitované. To by musela byť výstava vo väčšej galérii, napríklad vo Veletržním paláci. Na tejto výstave predstavíme verejnosti moju súčasnú maliarsku tvorbu.

Prečo práve Bezkontaktný styk? Je to nejaký odkaz, ktorý by sme mali hľadať v tvojich obrazoch?

V dnešnej dobe je tento termín veľmi frekventovaný. Do slovenského jazyka sa nám dostalo veľa nových slov ako napríklad virtuálna realita, bankomat, internet atď., alebo sa zvýšila frekvencia ich používania. Platíme bezkontaktne, nakupujeme z domu, poštu nahradili maily a iné neosobné veci. Názov bezkontaktný styk má ale v sebe aj trocha erotický nádych a nazýva sa tak aj jedna báseň, ktorá bude na výstave prezentovaná.

Okrem maľovania sa venuješ aj písaniu básní, čo nebýva u výtvarníkov príliš obvyklá kombinácia. Čo ťa priviedlo k tomu, aby si vyjadroval svoje videnia sveta aj vo verbálnej podobe?

Od detstva som sa venoval poézii. Recitoval som pri rôznych príležitostiach, zúčastnil som viacerých súťaží (Hviezdoslavov Kubín, Sládkovičova Radvaň, Veniec Slavína, ASUT v Bechyni a pod.) Prirodzene tento môj vzťah k poézii ma motivoval k tomu, aby som začal aj ja písať. Prvé básne som uverejňoval v študentských časopisoch alebo som ich recitoval na mojich výstavách. Nikdy som však nevydal zbierku. Nad touto možnosťou uvažujem až teraz.

Budeš prezentovať niektoré z tvojich básní aj v rámci pražskej výstavy?

Áno, práve na tomto mieste chcem predstaviť nielen najnovšiu maliarsku tvorbu, ale aj poukázať na to aký obrovský význam má pre mňa, ako človeka a tvorcu ,verbalizovanie mojich myšlienok. Prečo práve v Prahe? Ak si spomínaš na výstave Voľného umeleckého združenia Rozeta v Břevnovském klášteře pred dvadsiatimi rokmi, tak práve tam prvý krát zazneli moje básne z cyklu Verbálny autoportrét.

Vo svojej skoršej tvorbe si sa viac venoval textilnému výtvarníctvu, v súčasnosti sa zaoberáš viac maľbou. Čo spôsobilo tento tvoj umelecký prerod?

Myslím si, že to súvisí hlavne s tým, že som sa viacej vyhranil v geometrickej abstrakcii. Veľký význam má v mojej tvorbe farba. V textile som oveľa viacej využíval materiál a štruktúru a teraz v maľbe dominuje farba, znak, symbolika. Viackrát som počul v súvislosti s mojim menom prívlastok „to je ten farebný geometrista“. Často vystavujem s konkretistami. A nielen slovenskými a českými ale napríklad v lete sme mali v Bratislave výstavu Geometrické tendencie v Európe. Hoci sa momentálne venujem maľbe a počítačovej grafike, neznamená to, že by som na textil úplne zanevrel.

Vystavoval si veľa doma aj v zahraničí. Najmä v Maďarsku a v Poľsku. Prečo si si vybral k prezentácii svojej tvorby práve Prahu? Je to skôr náhodná voľba alebo máš k tomuto mestu nejaký bližší vzťah?

Praha je Praha. Už ako študent strednej školy som bol v Prahe na letnej aktivite. Pracovali sme v Smíchovském lihovaru. Vo voľnom čase som sa túlal ulicami a bol som hrdý na to, že je to naše hlavné mesto. Neskôr počas vysokoškolských štúdií som chodil do Prahy „vymetať“ antikvariáty a dobíjať svoje batérie. Vyhral som tu aj československú súťaž umeleckej tvorivosti /ŠUOČ/. Teraz, keď sa mi, naskytla príležitosť vystavovať v Slovenskom inštitúte, som sa veľmi potešil.

A čo život v malom meste? Dokáže byť pre umelca zdrojom inšpirácie?

Dnes, podľa mňa, ani nie je rozdiel v akom veľkom meste žiješ, ale ako žiješ. Globalizácia a internet nám priniesli informácie z najrušnejších miest a udalostí do našich domovov. Vôbec nemám pocit, že by som vo svojom meste niečo strácal. Ba práve naopak, veľa ľudí ma tu pozná osobne a preto ma to zaväzuje k určitej zodpovednosti. Možno by mi anonymita veľkomesta uškodila. Alebo nie?

Máš aj bohatú pedagogickú prax. Učil si na Vysokej škole výtvarných umení Bratislava, na Univerzite Jána Dlugosza v Čenstochowej a aktuálne si docentom a zástupcom vedúceho Katedry výtvarných umení na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku? Kedy vlastne pri tých všetkých povinnostiach nachádzaš čas na vlastnú tvorbu?

Tých povinností pedagogického, odborného, organizačného a osvetového charakteru je ešte oveľa viac. Áno, je to ťažké nájsť si čas na tvorbu. Ale všetko je to o energii. Buď ju máš, alebo nie. Existujú výzvy, ktoré ma nakopnú. Takouto ja aj pripravovaná výstava v Prahe.

Akí sú dnešní študenti, s ktorými prichádzaš do styku? Sú rovnako vnímaví ako za tvojich študentských čias? Nezabíja v nich uponáhľaná materiálna doba a dlhé vysedávanie za počítačmi úplne tvorivosť?

Tiež je to individuálne. Niektorí sú povrchní, iní nie. Vždy sa nájde medzi nimi niekto, kto si zaslúži, aby som sa mu venoval na dvesto percent. Títo potom ťahajú celú skupinu a je radosť pozorovať ako dozrievajú. V prvých semestroch nerozumejú čo po nich chceme, ale postupom času sa stanú našimi partnermi v komunikácii. Práve včera sme otvorili výstavu vo Zvolene pod názvom „Učiteľ a žiak, alebo naopak“, kde vystavujem spoločne so šiestimi našimi absolventmi.

Kedy si sa vlastne rozhodol obetovať svoj život výtvarnému umeniu?

Bolo to v posledných rokoch základnej školy. Počas pionierskej schôdzky sme navštívili Galériu Ľudovíta Fullu. Prezreli sme si expozíciu a odišli. Vonku pršalo. Ja som mal ešte hodinu času do odchodu môjho autobusu. Vrátil som sa späť do galérie. A bolo to. Obrazy na mňa vyžarovali úžasnú energiu. Hlava sa mi zatočila pri pohľade na obraz „Sen na salaši“ a môj sen bol zrazu jasný. Stať sa umelcom.

Keby si mal takú možnosť, menil by si niečo vo svojom živote?

Niekedy si hovorím, že áno. Bol som slušným športovcom, robil som vrcholovo futbal, beh na lyžiach, atletiku. Možno som sa mohol venovať športu a po skončení kariéry umeniu. Ale asi by som bol niekto úplne iný. Mojim problémom je, že mi Pán Boh hodne nadelil a ja sa s tým musím vyrovnávať. Orezávať konáre mojich záujmov, aby boli plody čoraz väčšie.

A na záver, máš ešte pred sebou nejaké nesplnené ciele, či už v tvorbe alebo v živote, ktoré by si chcel dosiahnuť?

Rád by som namaľoval aspoň jeden vynikajúci obraz, napísal jednu slušnú báseň, vydal zhrnutia svojich pedagogických skúseností. Bol by som rád, keby sa naše dcéry zmysluplne a šťastne uplatnili v živote a my s manželkou sa dožili staroby a vnúčat.

Rozhovor pripravil: Vladimír Dubeň