Ak si niekto myslí, že heavy metal je dávno mŕtvy hudobný žáner a že patrí do 80. a 90. rokov, bude asi prekvapený, že aj v dnešnej dobe existujú kapely, ktoré stále aktívne tvoria, vypredávajú štadióny a našli si obľubu aj medzi mladými ľuďmi. K takýmto skupinám patria hlavne svetoví reprezentanti žánru symfonický metal ako sú Therion, Nightwish, Avantasia alebo Epica. Najsilnejšie zázemie si našli asi vo Švédsku, Fínsku a Holandsku, ale aj v našom regióne sa občas objaví ojedinelý zástupca tohto populárneho hudobného žánru. A v tejto súvislosti sme oslovili Eriku Strečkovú, nádejnú mladú speváčku slovenskej kapely Symfobia.

Kedy a ako vznikla kapela Symfobia?

Symfobiu založil náš klávesák Feri Molnár niekedy v roku 2007. Časom sa menili členovia a aj hudobný štýl, ktorý hrali. V roku 2013 som prišla do kapely ja a začalo sa pracovať na prvom CD. To nám zabralo asi 3 roky života. Pamätám si ako sa ma všetci známi a priatelia pýtali kedy už bude CD hotové, prečo to tak dlho trvá a kedy už bude aspoň jeden koncert. Dočkali sa. Oficiálne naším prvým koncertom bol krst CD. Vtedy mi veľa ľudí povedalo, že už chápu prečo to tak dlho trvalo. Naše skladby nie sú jednoduché, obsahujú niekoľko nástrojov, orchester, zbory.

Ako si sa dostala ku kapele?

Mám na to dlhšiu a aj kratšiu verziu. Keďže nechcem nikoho nudiť, použijem tú kratšiu. Na vysokej škole som založila kapelu s partiou chalanov zo školy. Volali sme sa The Vedúca a hrali sme niečo ako folk rock. Predstavili sme sa v Nitre s prvým koncertom, následne s druhým, no a práve na ten prišli chalani zo Symfobie. V tej dobe hľadali speváčku a jeden známy im dal typ na mňa. Po koncerte sme sa stretli, pozvali ma na prvú skúšku, slovo dalo slovo a Symfobia našla speváčku.

Priblížiš nám trochu žáner symfonický metal, ktorý hráte? Čím sa odlišuje od klasického heavy metalu?

Odlišuje sa hlavne výrazným zastúpením orchestrálnych prvkov a zborov. Tento žáner sa zameriava na melodické prvky v spevových linkách, prepracovaných orchestrálnych podkladoch a gitarových partov. Zaujímavosťou je že v symfonickom metale sú hlavné spevy zamerané väčšinou na “nežné pohlavie” so silnou podporou vokálov. Na Slovensku sme však jediná kapela, ktorá hrá tento žáner v takom rozsahu. Vyžaduje si to naozaj veľa energie, času a trpezlivosti.

Hlas, ako najkrajší hudobný nástroj, si obvykle v metalových kapelách konkuruje so sólovou gitarou. Ako to funguje v Symfobii? Prevláda medzi jednotlivými členmi symfónia?

Skladby sa snažíme robiť tak, aby mal každý nástroj svoje miesto a svoje vyniknutie. Či už spev, gitara, klávesy, zbory atď. Samozrejme pri takom množstve je to niekedy náročné, ale čo je náročnejšie je mixáž toľkých nástrojov na CD a potom samotné nazvučenie kapely na koncertoch. Môžeme mať akokoľvek dobre vymyslenú stavbu piesni, pri zlom nazvučení sa môže ľahko zrútiť. Zo skladby môže vzniknúť jeden veľký guláš, ak to zvukár odflákne. Taktiež na koncerte je náročné, ak spevák nemá vlastné in-eary. Pamätám si časy, keď sme ich ešte nemali a stalo sa, že som celý koncert skoro vôbec nepočula spev. V takom prípade spievate doslova po pamäti.

Vy máte dokonca dve speváčky, čo nebýva obvyklé. Aká je úloha Petry Hasarovej v skupine?

Ako hovoríš, nie je to obvyklé a možno aj týmto chceme vynikať. Petra spolupracovala s našou kapelou najskôr ako zboristka na prvom CD a neskôr sme ju oslovili ako vokalistku na koncerty. Keďže nám s Petrou od začiatku perfektne ladili hlasy a na koncertoch sme mali spolu dobrú energiu, rozhodli sme sa pre dve speváčky v kapele. Myslím že to ocenili hlavne mužskí poslucháči.

Vaše texty sú väčšinou v angličtine. Kto je vašim textárom a neuvažujete do budúcna aj o slovenských textoch?

Anglické texty na našom prvom aj druhom albume písal mladý, ale veľmi šikovný textár Rastislav Getta. So slovenskými textami sme začínali pred 5 rokmi, keď som prišla do kapely. Napísala som vtedy slovenské texty skoro na každú pieseň. Po čase sme však dospeli k názoru, že slovenčina sa nám tam nehodí. Ďalšia vec je, že fanúšikovia symfonického metalu sú po celom svete a doteraz máme okolo 80 percent všetkých našich fanúšikov zo sveta. Slovensko nie je až tak rockový národ a slovenčinou by sme sa uzavreli len pre to malé percento poslucháčov. Samozrejme, že si vážime aj slovenských fanúšikov a aj preto sme asi pred pol rokom predstavili našu prvú slovenskú pieseň Človek. V tejto skladbe nám hosťoval gitarista Jimmi Cimbala a vyšiel k nej aj videoklip. Nad ďalšou slovenskou skladbou sme už uvažovali a určite nekončíme pri jednej.

Robili ste predkapelu svetovým heavy metalovým veličinám ako sú fínski Nightwish a švédski Sabaton. Neroztriasli sa vám z nich pred koncertom kolená?

Konkrétne z nich nie, ale z tých ľudí, ktorí prišli na tento koncert áno. Ako som už spomínala, krst nášho CD bol náš prvý koncert. Druhým koncertnom bol Nightwish v Banskej Bystrici. V tom čase som nemala takmer žiadne skúsenosti s koncertovaním pred väčším publikom a preto postaviť sa pred 10 tisíc ľudí nebola veru žiadna sranda. Pamätám si, že som tam poskakovala ako srnka a vôbec som nevedela komunikovať s publikom. Po roku koncertovania sme im predskakovali znovu, a to v Košiciach. Tam sme si už koncert všetci naplno užili. Čo sa týka členov kapely, stretli sme sa po koncerte so všetkými okrem speváčky. Boli veľmi milí a priateľskí.

A čo československé legendy Citrón a Tublatanka? Ako sa s nimi koncertuje?

Konkrétne turné s Tublatankou a Citrónom sme odohrali pred 2 rokmi. Boli to naozaj parádne koncerty a naše prvé turné s inými kapelami. Musím sa priznať, že kapelu Citrón som videla prvý krát naživo až na turné a pamätám si, že som bola z ich koncertov očarená. Malo to grády, gitaristi bolí úžasní a ešte aj sexi, Láďa spieval ako Boh, fanúšikovia skandovali, no proste paráda. S Tublatankou sme sa už poznali a bolo nám veľkým potešením s nimi odohrať turné. Do teraz máme veľmi dobré vzťahy.

Vaše prvé album Way of the Queen vzniklo v roku 2015. Kedy sa môžeme tešiť na niečo nové?

Už sa môžete začať. V auguste sme skončili s nahrávaním nášho druhého albumu. V septembri zboristi nahrali posledné spevy a teraz čakáme už len na mastering, booklet a druhé CD sa môže dať lisovať. Znie to síce jednoducho, ale sama neviem koľko to potrvá. Veľmi rada by som vám povedala konkrétny termín vydania, ale už sme ho toľkokrát oznamovali a presúvali, že už radšej nehovorím žiadny. My sa nikam neponáhľame a záleží nám na tom, aby sme ponúkli fanúšikom kvalitné CD. Treba sledovať našu stránku alebo sociálne siete a tam sa vždy všetko dozviete. Môžem vám len povedať, že sa rozhodne máte na čo tešiť.

Čo koncerty a festivaly? Kde vás diváci môžu v najbližšom čase uvidieť?

Máme za sebou festivalové leto a najbližšie nás čaká jesenné turné po Slovensku s kapelou No Control. Je to nový projekt gitaristu Jimmiho Cimbalu. Práve v jeho štúdiu v Seredi sme nahrávali naše druhé CD Smog of Tomorrow, ktoré budeme krstiť taktiež v jesennom období v Nitre. V novembri nás čaká koncert v Ostrave s kapelami Witch Hammer a Eufory. V tomto roku plánujeme ešte dva nové klipy na skladby z nového album, takže už teraz pracujeme na ich realizácií.

Pochádzate z Nitry, čím to, že toto miesto je liahňou takých známych rockových kapiel ako Horkýže Slíže, Desmod alebo Gladiátor? Máš pre to nejaké muzikantské vysvetlenie?

A to si nespomenul ešte niekoľko ďalších známych slovenských kapiel. Veru tento pozoruhodný fakt vŕta v hlave nejednému človeku. Ja som však nikdy neprišla na odpoveď. Nie som z Nitry, len som tam žila posledných 6 rokov. Všimla som si však, že toto mesto žije pestrým kultúrnym životom. Má kvalitné základné umelecké školy a aj divadelné súbory. Určite aj to ma vplyv na začínajúce kapely. Hovorí sa, že Nitra je rodiskom kráľov a kniežat. Tak po novom sa bude možno hovoriť, že je rodiskom kráľov, kniežat a dobrých kapiel.

A na záver, čo pre teba osobne znamená spievanie?

Waau.Túto otázku mi asi ešte nikdy nikto nepoložil. Spievanie je pre mňa jedna veľká záhada. Kam až človek vie zájsť s hlasom, ako sa dokáže zlepšovať, kde sú jeho hranice. Od hlasiviek to ale pokračuje k prekonávaniu samého seba, k hľadaniu svojej vlastnej osobnosti, k učeniu sa komunikácií, k nekonečnému hľadaniu odpovedí pri písaní textov. To všetko ale nekončí pri samotnom spevákovi. Posúva to ďalším ľudom a sleduje čo s nimi hudba a texty robia. A práve tam sa začínajú ďalšie príbehy. Preto je pre mňa spievanie záhada. Záhada, ktorá má obrovskú moc.

Rozhovor pripravil: Vladimír Dubeň