Už je to viac ako rok, čo nás navždy opustil významný reprezentant alternatívnej umeleckej scény, hudobník, konceptualista, muzikológ, výtvarník, autor vizuálnej poézie, ale predovšetkým neobyčajne múdry človek a priateľ Milan Adamčiak. Ľuďom, ktorí ho poznali sa iste pred očami vybaví jeho drobná štíhla postava, hustá brada, dlhé vlnité vlasy a neustále usmiata tvár od radosti, že stretáva blízkého človeka. Opustil nás vo veku 70 rokov, ale za toto obdobie po sebe zanechal hlbokú umeleckú, ale hlavne nenapodobiteľnú ľudskú stopu.

Keď sme boli s Milanom naposledy pred mojim odchodom do Českej republiky natrvalo, opýtal som sa ho s neistotou v hlase: „Uvidíme sa ešte niekedy?“ A on mi okamžite odpovedal s optimizmom jemu vlastným: „No keď ma budeš chcieť vidieť, tak sa určite uvidíme.“ Aj táto odpoveď bola taká typická pre jeho osobnosť. Vzdialenosť ani čas v jeho živote nehrali žiadnu rolu. Možno aj práve preto to bol práve on, komu sa podarilo presvedčiť v roku 1992 jedného z najvýznamnejších predstaviteľov akčného umenia v New Yorku Johna Cage, aby prišiel na Slovensko počas festivalu Večery novej hudby, iba pár mesiacov pred jeho smrťou. Cage bol už v 60. rokoch minulého storočia prirodzenou inšpiráciou pre celú generáciu skladateľov, ktorá sa pohybovala medzi hudbou, výtvarným umením a poéziou. A Milana s jeho spolupútnikmi zo študentských čias Róbertom Cyprichom a Jozefom Revallom ovplyvnil natoľko, že v roku 1967 založili hudobno-performačné zoskupenie Ensemble Comp. Toto teleso uskutočnilo v roku 1969 neobyčajný koncert Vodnej hudby pre sláčikové nástroje a xylofón na počesť G. F. Händla. Išlo o kolektívny happening v priestoroch Krytej plavárne študentského domova Juraja Hronca v Bratislave, kde hrali hudobníci s kyslíkovými bombami pod vodou na dne bazéna. Rok na to na zámku v Smoleniciach v rámci 3. seminára pre novú hudbu Milan zrealizoval koncept Dislokácií I – II, ktorý vyrastal z princípu šachovej hry, ako paralely stolovej hry pre dvoch hráčov Dámy, odohranej 2 x 8 hudobníkmi na pôdorysnej partitúre analogickej šachovnici. No a v tom istom období zorganizovali s Róbertom Cyprichom aj Festival snehu vo Vysokých Tatrách. V rokoch normalizácie sa Milan na dlhší čas verejne odmlčal a pôsobil hlavne vedecky ako muzikológ v Ústave hudobnej vedy SAV a súbežne prednášal o hudbe 20. storočia na Hudobnej fakulte VŠMU a Katedre hudobnej vedy FF UK.

Na konci 80. rokov bol jedným zo spoluzakladateľov združenia Gerulata a Európskeho kultúrneho klubu, ktorého sa stal viceprezidentom. V tom istom období založil hudobné zoskupenie Transmusic Comp, ktorého prvé vystúpenie sa uskutočnilo v archeologickom nálezisku Gerulata v Bratislave – Rusovciach. S Michalom Murinom a Petrom Machajdíkom založil na začiatku 90. rokov Spoločnosť pre nekonvenčnú hudbu SNEH, ktorej bol prezidentom, a spolu s Júliusom Kollerom a Petrom Rónaiom výtvarnú umeleckú skupinu Nová vážnosť a Flux Gallery. V tomto období inicioval aj vznik albumu pre Svätého otca Jána Pavla II a výstavu Partitúry Johna Cagea v Slovenskej národnej galérii v Bratislave.

V druhej polovici 90. rokov patril medzi aktívnych členov Voľného umeleckého združenia ROZETA, ktoré spájalo výtvarné umenie, architektúra, literatúra, hudba a divadlo. A práve toto obdobie preťalo naše životné cesty. A ja som naozaj vďačný za to, že mi osud doprial poznať tohoto originálneho a úprimného človeka, ktorý dokázal neuveriteľne zaujímavo hodiny rozprávať, a nie iba o umení. Často sa obklopoval hlavne mladými ľuďmi, čo bolo dôkazom toho, že v ňom ani v pokročilejším veku nikdy neumrela nepokojná tvorivá detská duša. Pri jednom z našich dlhých rozhovorov vonku na ulici sa mi priznal, že profesionáli ho po celý život majú za amatéra a amatéri ho naopak považujú za profesionála. Ale to ho vôbec netrápilo. Oveľa viac ho trápilo, ako by asi znela melódia zvukov zámockej dlažby, ktorú sme mali pod nohami. A taký bol Milan. Verím, že aj tam hore pokračuje v neustálom objavovaní toho, čo zostáva pre oči bežných smrteľníkov neviditeľné.

Vladimír Dubeň