Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha. A potom Boh stvoril Krajinu. A Krajina sa stala Matkou života. Na šiesty deň Boh stvoril Človeka a Človek začal objavovať Krajinu. Niekedy k tomu potreboval rýľ, inokedy mu stačili farby alebo slovo. Pre tvorbu výtvarníka a vysokoškolského profesora Jána Kudličku je objavovanie krajiny celoživotným poslaním a nevyčerpateľnou inšpiráciou. Vstupuje do krajiny s úctou, našľapuje v nej potichu a zaznamenáva jej atmosféru všetkými zmyslami, aby svoje krajino-záznamy nakoniec vo svojom ateliéri pretavil do harmonických línií, farieb alebo slova.

Spoločnosť sa už takmer rok a pol vyrovnáva s dôsledkami korona vírusovej pandémie. Ako toto obdobie prežíva výtvarník a zároveň univerzitný profesor? Ovplyvnilo to nejakým zásadným spôsobom tvoj život alebo tvorbu?

Toto obdobie určite nejakým spôsobom ovplyvnilo každého. O to viac nás, ktorí pôsobíme vo vysokom školstve, kde bolo zavedené dištančné vzdelávanie. Hoci pravidelná komunikácia so študentmi, ako zadávanie úloh a následné korekcie z mojej strany prostredníctvom emailov stále prebiehala, to že som sa nemohol stretávať so študentmi osobne, bolo dosť frustrujúce. Samozrejme, že nič nenahradí výuku, ktorá prebieha počas bežného vzdelávacieho režimu. Ako výtvarník som zistil, že mám vďaka obmedzeniam dosť veľa času. Rozhodol som sa urobiť si poriadok v ateliéri, nazrieť do šuplíkov a priečinkov, v ktorých som nebol možno aj 25 - 30 rokov. Urobil som si, vlastne, takú revíziu svojich výtvarných a teoretických vecí a tiež som mal viac času na vlastnú tvorbu. Celkove sa toto obdobie nepodpísalo zle pod moje aktivity, lebo som vytvoril veľa nových vecí.

Vysokú školu výtvarných umení si absolvoval v rokoch 1966 – 1972, prípravku u prof. Ladislava Čemického a špeciálku u prof. Jána Želibského. Ako si, ako študent umenia, prežíval dramatické obdobie krátkeho závanu slobody v spoločnosti a jeho potlačenie v roku 1969 s príchodom sovietskych vojsk?

Obdobie 1966 – 1972 bolo mimoriadne hektické. Prvé uvoľnenie, ktoré prišlo s Dubčekom, novou politickou garnitúrou a iným spôsobom myslenia, sme ako študenti veľmi privítali, žiaľ, netrvalo to dlho. V roku 1968 sme boli obsadení okupačnými vojskami a to, čo nasledovalo po tom, bolo skoro neznesiteľné. Už názov normalizácia hovorí sám o sebe, čo sa vlastne dialo. V rokoch 66., 67. a 68. sme podnikali naše prvé cesty na Západ. Boli sme ako študenti na oberačke hrozna v Champagni, dostal som sa do Paríža, prichádzali ku nám nové knihy a katalógy, otvárali sa výstavy Západného umenia, čiže bolo to celé takým novým pohľadom na život, na tvorbu a na umenie. Ale to, čo prišlo po tom, sme pocítili na vlastnej koži ako priškrtenie a obmedzovanie, napríklad vynucovaním politických tém, ktoré sme ako umelci mali spracovávať. Ja som sa v ateliéri prof. Jána Želibského špecializoval na krajinu, takže som bol mimo týchto tém. Krajina vždy bola krajinou. Ja som si riešil svoje spôsoby objavovania krajiny, nazerania na krajinu a v širšom horizonte som sa snažil vytvárať nový výraz.

Po skončení školy si sa rozhodol pre život vo svojom rodnom meste Ružomberku. Nie je ťažké pre výtvarníka, presadiť sa mimo kultúrnu metropolu?

Bolo to moje rozhodnutie, ktoré nebolo ovplyvnené nikým ani ničím iným. A dnes, keď tak rekapitulujem to, čo sa udialo za uplynulé desaťročia, tak vidím, že to malo svoj význam. Neľutujem, že som takéto rozhodnutie urobil. Možno by bolo ľahšie pôsobiť v kultúrnej metropole, ale mne, ktorý sa celoživotne zaoberám témou krajiny, by asi tá krajina chýbala. Preto som sa rozhodol vrátiť práve do Ružomberka, kde je okolitá liptovská, ale aj oravská krajina stále v autentickej podobe. Objavil som tu nové možnosti pohľadu na krajinu, spôsob ako sa dostať krajine akoby pod kožu. V podstate mi nikdy nešlo o to, aby som zobrazoval krásu krajiny, ale skôr sa snažím zobrazovať iné veci, ktoré sú pre mňa dôležitejšie, ako napríklad farebnosti, nálady, rytmy, štruktúry krajiny a podobne. Kontakt s kunsthistorikmi, redakciami, či inými kultúrnymi inštitúciami je síce z regiónu, v ktorom žijem oveľa zložitejší, ale, myslím, že sa mi darí ho neustále udržiavať. Mám v Bratislave veľa priateľov, dokonca som tam mal aj roky byt. Snažím sa zároveň spoluvytvárať aj regionálnu kultúru so širším spoločenským dosahom.

Najčastejšou témou tvojich obrazov je príroda a krajina. Prečo si sa rozhodol zobrazovať vo svojej tvorbe práve túto tému?

V regióne, v ktorom pôsobím sa mi táto téma ponúka sama. Nemusím nič vyhľadávať, stačí sa iba dívať a vnímať. To je v podstate, princíp celej mojej tvorby. Som veľa krát v krajine a len ju pozorujem, robím si rýchle krajino-záznamy, fotografujem a takýmto spôsobom si tú krajinu komplexne zmapujem. Potom pracujem na týchto témach v ateliéri. Nie som typ výtvarníka, ktorý by si postavil stojan do krajiny a pracoval tak, ale je to skôr o určitom procese myslenia a zažívania, ktoré následne obsiahnu tú celkovú tému krajiny v rôznych cykloch. Ako napríklad krajino-priestory, krajino-portréty, krajino-partitúry. Toto sú cykly, ktoré v mojej tvorbe počas niekoľkých desaťročí už prebehli. Snažím s ku nim neustále vracať novým pohľadom alebo novými možnosťami technického spracovania.

Poznal si sa osobne s Ľudovítom Fullom, udržiaval si dlhoročné priateľstvo s pani Ester Šimerovou – Martinčekovou a fotografom Martinom Martinčekom. Mali tieto významné osobnosti slovenského umenia na teba nejaký vplyv?

Určite. Mal som to šťastie, že práve v regióne, v ktorom žijem, pôsobili tieto veľké mená, s ktorými som sa mal česť osobne stretávať a vznikli z toho dlhoročné priateľstvá, až do ich smrti. Často sme sa navštevovali s Ester Šimerovou – Martinčekovou a Martinom Martinčekom, či už u nich v Liptovskom Mikuláši alebo u mňa v Ružomberku a takisto aj s Ľudovítom Fullom, s ktorým to bolo síce nie veľmi dlhé, ale zaujímavé a intenzívne priateľstvo. Títo ľudia ma naučili myslieť, ale naučili ma aj pokore, ktorá je pri tvorbe veľmi dôležitá. Každý z nich bol nie len veľkým domácim slovenským alebo československým autorom, ale aj významným autorom európskeho, či svetového kontextu. Priateľstvá s týmito osobnosťami mali pre mňa naozaj rozsiahly až neoceniteľný význam.

V roku 1992 si bol jedným zo zakladateľov Voľného umeleckého združenia ROZETA, ktorého členmi boli okrem výtvarníkov, aj architekti, spisovatelia, divadelníci alebo hudobníci. Prečo je podľa teba dôležité, aby sa ľudia z rôznych oblastí umenia spolu stretávali, tvorili alebo vystavovali?

V určitom období tu nastala potreba stretávať sa častejšie s ľuďmi z mojej profesie, ale aj iných interdisciplinárnych oblastí. V skupine je vždy väčšia sila, ako keď sa presadzuje človek sám ako jednotlivec. Bolo to dobrovoľné združenie, kde sme sa snažili zachovať jednak kvalitu a originalitu tvorby jednotlivých osobností, ktoré v tom združení fungovali, ale zároveň sme chceli manifestovať našu tvorbu navonok. Uskutočnilo sa množstvo spoločných výstav na Slovensku, aj v zahraničí a takýmto spôsobom sme vytvárali jedinečnú atmosféru v rámci regiónu. V priebehu rokov, v ktorých združenie ROZETA aktívne fungovalo, sa stalo na Slovensku určitým pojmom a dodnes sa ľudia pýtajú, či tá ROZETA ešte funguje alebo čo sa s tým združením stalo. Takže tým, čo sa v tomto združení za tie roky urobilo, sme podľa môjho názoru, zaznamenali nejaký kvalitatívny záber, ale aj rast v rámci bývalého Československa a neskôr Slovenska. Veľmi dôležité bolo prepojenie viacerých umeleckých disciplín ako maľba, socha, textilné výtvarníctvo, architektúra, konceptuálne umenie, divadlo, hudba, ale aj literatúra. Spolupracovali sme aj s básnikmi, takže to malo v rámci umenia, naozaj široký dosah.

So spisovateľom Jurajom Kuniakom ste vydali niekoľko kníh. Za niektoré z nich ste dokonca získali ocenenia Najkrajšia kniha Slovenska alebo Prémiu literárneho fondu. Čo ťa priviedlo ku knižnej tvorbe?

Slovom som sa zaoberal aj pred tým, než začali vznikať spoločné projekty s básnikom Jurajom Kuniakom. Moje návštevy krajiny boli vždy nie len o vizuálnej esencii, ale snažil som sa určité veci koncipovať aj verbálne tým, že som si zapisoval aktuálne situácie. Mal som vždy rád poéziu, ktorú zbieram už od študentských čias a dodnes mám obrovskú knižnicu zaujímavých kníh, ktoré vyšli od 60. rokov až po súčasnosť. Kniha sa tak stala prirodzenou súčasťou môjho vonkajšieho, ale aj vnútorného sveta. Stretnutie s Jurajom Kuniakom prinieslo zase novú rovinu spolupráce, pretože Juraj Kuniak je výborný básnik, ja som výtvarník, a tak sme mali pocit, že môžeme urobiť niektoré spoločné projekty. Tak vznikla naša prvá kniha Mystérium krajiny, ktorá vyšla ku mojej šestdesiatke, kde Juraj Kuniak napísal príbeh, ktorý nie je iba o mojom živote, ale o období od roku 1948, kedy som sa narodil, až do roku 2008, kedy kniha vyšla. Reflektoval v nej nie len moje životné kroky, ale aj pohľad na kultúru všeobecne a tiež politické udalosti. Vznikla tak zaujímavá kniha, ktorá je v podstate kontinuálnym príbehom. Monografiu sme pripravovali takmer tri roky formou pravidelných rozhovorov a vzájomných stretnutí. Kniha nakoniec získala Prémiu literárneho fondu a aj ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska. Potom vznikli ďalšie spoločné projekty so sakrálnou tematikou ako Rosa Mystica o Madone alebo Lamium Album o Pietach. Ale tiež spoločné knihy s ďalšími kolegami, napríklad Krajina vo mne, je to kniha s výpoveďami o krajine piatich autorov ako je poetka Mila Haugová, básnici Juraj Kuniak a Rudo Jurolek, sochár Rasťo Biarinec a ja. Potom sme robili ešte ďalšie knihy napríklad knihu s názvom Stratená krajina o egyptských púšťach a Knihu o krajine, ktorú som pripravil ako učebný text pre študentov. Ešte by som rád spomenul knihu Atmosféry, ktorá je mojou verbálnou výpoveďou. Dlhodobo si robím písomné záznamy, napríklad zo sedení na záhrade, ale aj zo svojich ciest do Talianska, Poľska, Prahy, ale aj iných lokalít vo svete. Všade pozorujem atmosféru očami výtvarníka a návštevníka kaviarne. Sú to aj mnohé vnemy z týchto miest alebo krajín. Z toho vznikli poetické útvary, ktoré majú spoločný názov Atmosféry. Je to taký sumár rôznych miest, kde je človeku dobre.

O začiatku 90. rokov si mal prechodné bydlisko aj v Prahe a trávil si veľa času na cestách medzi Prahou a Ružomberkom. Aký je tvoj vzťah k tomuto mestu?

Prahu vnímam ako moje druhé rodisko. Keď som veľmi ochorel v treťom roku svojho života, tak mi začiatkom 50. rokov zachránili život vo Fakultnej nemocnici v Krči. Preto hovorievam, že prvý krát som sa narodil v Ružomberku a druhý krát v Prahe. Ležal som v nemocnici rok a vzhľadom k tomu, že deti sú veľmi vnímavé, naučil som sa dobre aj český jazyk a ten ovládam dodnes. Odvtedy som podvedome cítil, že by som v Prahe mal aj niečo odžiť a keď sa mi tam podarilo v 90. rokoch získať byt, bol som z toho nadšený. A myslím si, že tam vzniklo aj ďaľšie zaujímavé obdobie mojej tvorby. Trávili sme tam veľa času s manželkou a s deťmi, takže Prahu vnímam nie len ako svoju záchranu, ale aj ako neustálu inšpiráciu, kde som si dobíjal svoju batériu. Som kaviarenský typ a tak som vo skvelých pražských kaviarňach odsedel niekoľko stoviek hodín pozorovaním ľudí, vnímaním atmosféry a rozhovormi so zaujímavými ľuďmi. Môžem povedať, že kontakt s Prahou bol pre môj osobný vnútorný, ale aj tvorivý život veľmi dôležitý.

V roku 2012 si bol inaugurovaný za profesora na Akadémii krásnych umení vo Varšave. Prečo si sa rozhodol robiť profesúru práve v Poľsku?

Inauguračné konania sa na Slovensku robili iba na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ale práve v tom období boli na nejaký čas pozastavené. Chcel som pomôcť Katolíckej univerzite v Ružomberku a tak som sa rozhodol, že sa o inauguráciu pokúsim na Akadémii krásnych umení vo Varšave. Nebol som tam úplne neznámy, lebo niekoľko rokov pred tým som tam robil aj doktorát z umenia, preto boli radi, že sa tam vraciam a celý ten proces inaugurácie mi tam umožnili. A druhý dôvod bol, že som mal vo Varšave aj kde bývať, pretože tam žije môj syn Boris s rodinou. Takže to bolo také prepojenie pracovných a rodinných kontaktov. Myslím si, že to bola dobrá voľba a rád na to spomínam.

Máš za sebou bohatú pedagogickú prax. Pôsobil si na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, Akadémii umení v Banskej Bystrici, Katolíckej univerzite v Ružomberku, Univerzite Jána Dlugosza v Čenstochovej, Akadémii múzických umení v Katoviciach. Napĺňa ťa výchova mladej generácie rovnako ako vlastná tvorba?

Vo vysokom školstve pracujem už niekoľko desaťročí, ale ešte predtým som učil na Strednej odbornej škole textilnej a na Ľudových školách umenia, takže profesia pedagóga mi nebola úplne neznáma. Samozrejme, pôsobenie vo vysokom školstve má úplne iné parametre a kvality. Ale keď to spätne hodnotím za uplynulé desaťročia, môžem povedať, že ma to napĺňa, lebo to nie je iba o odovzdávaní vlastných skúseností, svojich výskumov, svojich myšlienok, svojej tvorby, ale zároveň dostávam od študentov aj nové podnety. Je to taká vzájomná interakcia medzi výtvarníkom – pedagógom a študentmi, z ktorej majú osoh obidve strany. Učím to, čo aj profesne robím a zatiaľ s radosťou túto činnosť vykonávam a dodnes pôsobím na Katedre výtvarnej výchovy Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Tvoj syn Boris pôsobil a stále pôsobí ako uznávaný scénograf v Národnej opere a vo Veľkom divadle vo Varšave, robil scénografiu napríklad v Kráľovskej opere v Londýne, v Štátnej opere v Berlíne, v Opere vo Frankfurte nad Mohanom, v Metropolitnej opere v New Yorku, v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, v Divadle Aréna, v Divadle A. Bagara v Nitre, vo Vroclavskej opere, ďalej v Poznani, v Lodži. Jeho spoločné inscenácie so svetovo uznávaným poľským režisérom Mariuszom Trielińskym boli uvedené vo Washingtone, v Los Angeles, v Tokiu, v Yokohame alebo v Petrohrade. Mal si možnosť s ním na niečom spolupracovať?

Čo sa týka scénografie ani nie, ale tým, že Boris je tiež výtvarník, tak mnohé naše rodinné stretnutia a rozhovory sa uberajú v témach výtvarného umenia alebo architektúry. Veľmi sledujem vývoj v opere a Boris na druhej strane sleduje môj vývin alebo vývoj vo výtvarnom umení. Na Slovensku sme spolu pripravili veľkú výstavu pod názvom Krajina otca / Javisko syna. Bola to výstava o priestore, lebo ja chápem krajinu ako nekonečný priestor a Boris, hoci má priestor v určitom zmysle obmedzený scénou, stále je tá jeho práca o priestore. Výstava bola inštalovaná vo veľmi pekných priestoroch Tatranskej galérie v Poprade a neskôr bola reinštalovaná do Oravskej Galérie v Dolnom Kubíne. Hľadali sme v rámci výstavy určité prieniky medzi Borisovou a mojou tvorbou a tým, že sme do toho zapojili ešte aj texty Juraja Kuniaka a hudbu Petra Machajdíka, vznikol zaujímavý intermediálny projekt, kde sa stretli výtvarné umenie, architektúra, slovo a hudba.

A čo pripravuješ do budúcna? Môžeme sa tešiť na nejakú tvoju výstavu alebo na novú knižku?

V roku 2023 by som mal mať životné jubileum, dohodli sme sa s kurátorom Richardom Gregorom, že sa pokúsime zachytiť vývinové etapy v mojej tvorbe za niekoľko uplynulých desaťročí v rámci témy krajiny. Výstava by mala prebehnúť v Galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši a potom plánujeme jej reinštaláciu do Východoslovenskej galérie v Košiciach, ďalej do Bratislavy alebo aj do Poľska. Čo sa týka literárnych aktivít, dokončili sme práve prepisovanie mojich denníkov, v ktorých som si zaznamenával dojmy z ciest od 90. rokov, čím vzniklo niekoľko denníkov, z rôznych navštívených lokalít, hlavne z mojich študijných ciest alebo iba z návštev kultúrnych metropol ako Praha, New York, Londýn, obvykle spojených aj s návštevou operných predstavení syna Borisa. Snažil som sa v nich zachytiť atmosféru toho miesta, krajiny alebo kultúrnej udalosti a malo by to vyjsť na budúci rok vo vydavateľstve Skalná ruža pod názvom Ján Kudlička Denníky. Teším sa, je to ďalší rozmer mojej tvorivej činnosti.

Kedy si sa vlastne rozhodol stať výtvarníkom a čo v tvojom živote predstavuje umelecká tvorba?

Už na základnej škole som rád kreslil a učitelia ma využívali pri tvorbe násteniek. Potom som pokračoval na Ľudovej škole umenia, hoci v 50. rokoch sa to ešte ani tak nevolalo. Ale asi najväčší zlom v mojom vývine bol spojený s osobou českého textilného výtvarníka Josefa Pospíšila, ktorý v Ružomberku pôsobil na Strednej priemyselnej škole textilnej. Bol skvelým autorom - robil napríklad tapisérie, ale aj fotografoval. Rozhodol sa pomôcť s formovaním vtedajšej mládeže tým, že viedol výtvarný krúžok. Pravidelne nám nosil kvalitné publikácie a monografie európskych a svetových autorov. Chodieval s nami aj do krajiny, často krát iba pozorovať a nasávať atmosféru. Myslím si, že práve on naštartoval celkovú klímu tak, že v Ružomberku vznikla početná skupina výtvarníkov a architektov, ktorá dodnes funguje. Môj otec bol učiteľ a sám trochu amatérsky tvoril, takže som v tom pokračoval aj na strednej škole, až som sa rozhodol ísť aj ďalej na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Umelecká tvorba nie je povolanie, ale poslanie. To poslanie je veľmi dôležité. Ak sme v živote dostali nejaký dar, tak ho treba ďalej rozvíjať a rozdávať, vytvárať ďalšie hodnoty a tým ovplyvňovať ľudí. Tvorba vychádza sama zvnútra človeka, prebieha prirodzene bez násilia. A preto sa to ťažko popisuje slovami, lebo to možno ani nedokážeme nazvať inak ako tvorivý proces. Ja tak k tomu celý život pristupujem. Tvorba je pre mňa poslaním.

Rozhovor pripravil: Vladimír Dubeň