Hoci korene slovenského výtvarného umenia siahajú až niekam do románskeho slohu, o jeho začiatkoch začíname hovoriť až od 19. storočia, kedy vplyvom štúrovcov a národného obrodenia začalo mať skutočné znaky národného umenia a národnej mentality. V tomto období sa stáva významným strediskom kultúrneho života s hlbokou tradíciou vo figurálnej maľbe aj mesto Košice. A práve do východoslovenskej metropole sme sa vybrali za rozhovorom s ružomberskou rodáčkou Dorotou Kenderovou, ktorá už tri roky pracuje na pozícii riaditeľky jednej z najvýznamnejších kultúrnych inštitúcií na pôde tohto krásneho mesta Východoslovenskej galérie v Košiciach. (VSG)

Ako si sa dostala k práci riaditeľky VSG?

Po skončení doktorandského štúdia na Vysokej škole výtvarných umení som tam ostala pôsobiť ako odborná asistentka na Katedre intermédií. Z akademického prostredia som už bola po toľkých rokoch unavená a rozmýšľala som nad nejakou zmenou, nielen profesnou, ale aj geografickou. V tom istom čase bola s Východoslovenskou galériou spojená kauza odpočúvania zamestnancov v galérii bývalým riaditeľom, ktorú som pozorne sledovala. Potom keď sa "dobrovoľne" vzdal funkcie a uvoľnilo sa miesto, mi prvýkrát napadlo, či by som to nemala skúsiť. Do prvého konkurzu som sa napokon neprihlásila a ani nikoho iného nevybrali, takže od toho momentu som sa touto myšlienkou začala zaoberať a študovať si informácie o Východoslovenskej galérii. Druhý konkurz bol až o polroka neskôr a tam som sa už prihlásila dostatočne pripravená.

VSG je najstaršou regionálnou galériou na Slovensku. Nemala si rešpekt z vedenia takejto veľkej inštitúcie s dlhoročnou históriou?

Mala, ale na druhej strane som si bola vedomá svojich schopností aj toho, že práci s umením veľmi dobre rozumiem.

Kam sa uberá VSG? Máš priestor galérii vtláčať aj nejakú vlastnú víziu alebo máš ako riaditeľka príspevkovej organizácie zviazané ruky?

Zbierky Východoslovenskej galérie tvoria prevažne diela z 19. a 20.teho storočia. Jej hlavným poslaním je mapovať a prezentovať umenie vo východoslovenskom regióne. Našou spoločnou ambíciou v tíme, je však z galérie vytvoriť dynamickú nadregionálnu inštitúciu s rôznorodým aj zahraničným výstavným programom. Myslím, že sa nám to zatiaľ darí.

Aké najvýznamnejšie akcie čakajú VSG v tomto roku?

Momentálne sú v plnom prúde prípravy výstav umelca strednej generácie autorov Laca Terena a jedného z predstaviteľov košickej moderny Františka Foltýna, na ktorej spolupracujeme s Moravskou galériou v Brne. Výstava bude mapovať autorovu tvorbu od košickej moderny až po parížsku abstrakciu a bude kontextuálne doplnená ďalšími autormi košickej moderny zo zbierok Východoslovenskej galérie. Samozrejme nechýbajú ani výstavy súčasného umenia. Práve prebieha výstava českého videoumelca Marka Thera, ktorý sa zaoberá osudom Nemcov na československom území po 2. sv. vojne. Mark v galérii pripravil sugestívny interiér medzivojnovej vily, pripomínajúci filmové kulisy v ktorých sa niečo deje, alebo sa tam nedeje vôbec nič. Na konci roku 2019 budeme spolu s Nadáciou centrum súčasného umenia otvárať výstavu finalistov Ceny Oskara Čepana, ktorá je určená umelcom do 40 rokov a je súčasťou medzinárodného ocennia (YVAA) Young Visual Artist Award.

Organizuje VSG aj nejaké iné podujatia a aktivity okrem výstavnej činnosti?

Samozrejme. Každá výstava má bohatý sprievodný program od prednášok, cez tvorivé workshopy, prezentácie umelcov, komentované prehliadky. Naše sprievodné programy sú rozdelené aj generačne. Novinkou je formát VSG mini, pre rodičov na materskej s deťmi od 1, 5 do 3 rokov. Program je zameraný na rozvoj jemnej motoriky, symbolického myslenia a poznávacích schopností. Myslíme na budúcnosť a preto si vychovávame návštevníkov, umelcov alebo budúcich zamestnancov galérie už od útleho detstva.

Vyzeráš veľmi mlado. Nemala si zo začiatku problém s autoritou najmä u starších kolegov?

Máme celkom mladý kolektív takže s kolegami sa rešpektujeme vzájomne. Je však pravdou že vyzerať mlado a byť ženou vo funkcii, je mnohokrát terčom rôznych narážok a spochybňovaní. Ja sa snažím tieto poznámky buď ignorovať, alebo ich diplomaticky zahovoriť. Keď to však presiahne hranice slušnosti, viem byť veľmi prísna a vrátiť to späť.

Si vyštudovaná výtvarníčka. Zostáva ti čas aj na vlastnú tvorbu?

Túto otázku nemám veľmi rada. To že netvorím nie je nedostatkom času, ale spochybňovaním seba samej. Ja som veľmi (nielen) sebakritická a prerfekcionistka, preto netvorím aj keď by som veľmi chcela. Snáď môj čas ešte nastane.

Pochádzaš z Ružomberka, pôsobila si v Bratislave, nebolo pre teba ťažké si zvyknúť na nový život vo východoslovenskej metropole?

Bolo to veľmi jednoduché. Košice boli pred druhou svetovou vojnou veľmi živým avantgardným a multikultúrnym centrom s veľkým umeleckým zázemím a myslím, že to tu stále presakuje. Okrem toho mi mesto vyhovuje aj proporčne, aj vizuálne, aj ľudsky. Jediné načo si asi nikdy nezvyknem je východniarsky prízvuk, ale dá sa s tým žiť.

Akým koníčkom sa venuje riaditeľka významnej kultúrnej inštitúcie?

Kultúre všeobecne, nočnému a spoločenskému životu, knihám, a rôznym športom. A mám rada rastliny a botanické záhrady.

Čo pre teba znamená tvoja práca?

Neviem si momentálne predstaviť nič lepšie. Umenie ma baví zo všetkého najviac.

Rozhovor pripravil: Vladimír Dubeň